Novembrová nedeľa. Za oknami daždivo, pred oknami para horúceho čaju a mihotajúci sa plameň sviečky. Končeky prstov mi kĺžu po klávesnici, a snažia sa zachytiť myšlienky prúdiac mojou mysľou. Je ich veľa, ale posledné dni sú podobného charakteru. Je ich veľa, ale nie zbesilých. Každým dňom stále viac a viac hlbokých. Bodaj by nie. Už to je nejaký ten mesiac, čo sme zavretí doma. Nejaký ten mesiac, čo denne s partnerom riešime zmysel života. Individuálny, partnerský, či ten celo spoločenský.
Náš život sa odohráva medzi 2 miestnosťami a neutrálnou pôdou, ktorú predstavuje kuchyňa. Medzi 10 blízkymi ľuďmi, s ktorými sa medzi sebou intenzívne vídame a venujeme si toľko času a plnej pozornosti, ktoré predtým plne kalendáre aktivít neumožňovali. Tak sa zákonite dostávame hlbšie. K sebe. Do seba. Aj keď sme kvôli okolnostiam často fyzicky od seba. Ten kontrast ma baví. Tento rok je totiž všetko opačne.
Život je kruh
Žijeme v cykloch, 7 ročných, o tom som už niekedy písala. Opakujú sa nám rovnaké situácie, no často stojíme na druhej strane rieky a môžeme na tie situácie nazerať z inej perspektívy. Jedným som si istá, keď raz zažiješ radosť z okamihu, taký ten AHA moment, prezretie, môže prejsť mnoho času, ty v tom hektickom čase na všetko zabudneš, ale niekde v tebe ten pocit navždy je. Príde čas, kedy mu budeš musieť nechať priestor prebudiť sa, a keď tak neurobíš, niekde hlboko v tebe sa bude neustále snažiť predrať na povrch. Ja ten pocit prezretia milujem. Zrazu mi všetko dôjde, a ja konečne chápem. Kde som, čo som. Že za všetky veci, čo sa mi dejú, musím prebrať zodpovednosť. Byť v okamihu.
Keď ste v okamihu, nezhrešíte len tak. Neotvoríte si zo stresu celú Milka čokoládu (tu maxi) a nezjete na posedenie. Keď ste v sebe, a príde nejaký problém, či skôr diskomfort, tak si ho spracuje, pomenujete, uvedomíte, prežijete a idete ďalej. Keď ste pod vplyvom povrchných a rýchlych myšlienok života, zapnete svojho autopilota, a robíte veci, ktoré si ani neuvedomujete. Preto som vďačná, že ho môžem postupne vypínať.
Každého nás zastihlo to to obdobie v inej fáze života. Každý sa musí popasovať so svojimi výzvami rôzneho charakteru. Ale to robíme všetci každý deň, len si to možno toľko neuvedomujeme. Netvrdím, že je toto obdobie ideálne, pozitívne či skvelé. Tvrdím len to, že tu JE a ja sa snažím vziať si z toho niečo pre seba. Neklamem si, že každý deň je nedeľa. Že cieľom života je vidieť veci POZITÍVNE. Cieľom je ich len VIDIEŤ. Vo svojej plnohodnotnej podobe. Nech sú akékoľvek.
,,Cieľom nie je klamať si, že je všetko skvelé. Ale vidieť veci také, akú sú naozaj.“
Prezrieť neznamená byť slniečkový. Znamená to, že som zrovnaný s tým, že mam dobrý či zlý deň. A keď naozaj vidíte, a rozhodnete sa zjesť tu čokoládu, lebo vám to príde ako to najlepšia vec, ktorú v ten okamih môžete urobiť, tak je to správne. Lebo ste sa rozhodli. Nestrhol vás autopilot. Cítite ten rozdiel? Každopádne, toto je len a len môj pohľad. Lebo to tak cítim, lebo taká som…a každý to môže cítiť po svojom. V tom je ta krása.
Sebanaplnenie
Pocit, ktorý hľadám, nachádzam aj strácam. A možno sa nedá nájsť, treba si ho len vytvoriť. Opakovane. Sebanaplnenie by som popísala ako pocit pri nejakej činnosti, ktorú keď vykonávate, tak je vám ten pocit zároveň aj odmenou. Zaujímavá pozícia na Linkedine, ten najkrajší byt, ani pochvala niekoho iného vám ho neprinesie. Sebanaplnenie sa dostaví vtedy, keď ste v súznení s tým, čomu dávate energiu a lásku. Keď robíte činnosti, ktoré vás naplňujú, keď pri nich zabúdate na čas. Keď vás baví ta cesta. Nie len cieľ. Mať vízie či ciele je dôležité, ale malo by vás baviť to, ako sa k ním približujete.
Ja tento pocit zažívam keď píšem, keď niečo tvorím, keď horlivo diskutujem, cvičím…no niekedy je táto činnosť napádaná mojím vnútorným hlasom, ktorý do mňa rýpe slovami – čo ti to celé prinesie? Kam ťa to posunie? Čo bude výsledkom tej práce? Je to efektívne strávený čas? A to je hrozné!
Ako by všetko v našich životoch muselo niečo prinášať, ako by bolo málo to, že nás to robí šťastnými. Že to je ten život sám. Samozrejme, vidieť za sebou výsledok práce je krásna vec. No premeniť každú minútu života na závod za dosiahnutie cieľov, prináša mnohokrát skôr prázdnotu. Hlavne keď si uvedomíte, že to za čím sa ženiete nie sú často ani vaše sny, len celospoločenský tlak, ktorý vám hovorí kto ste, kde potrebujete byť a čo potrebujete vlastniť.
Keď veľa je málo a málo je veľa
V poslednej dobe som na sebe odpozorovala aj inú dôležitú vec, a to, že často prisadzujem veľkú váhu veciam, ktoré vo finále majú malý dopad na kvalitu môjho života, niekedy sú dokonca doprevádzané negatívnym tlakom či stresom, a podceňujem to, čo by mi prinieslo veľa pekných pocitov. Hmotné statky, tie vonkajšie, povyšujeme nad tie vnútorné, ktoré nám prinášajú radosť na duši. Kde sa to ale berie?
Táto doba, Instagram, aj život v Prahe či v inom veľkom meste so sebou prináša určitý neduh. Neustále strháva našu pozornosť na veci, ktoré ešte nemáme, a mali by sme získať, pričom nám uniká všetko to skvelé, čo už máme. Tie drobnosti, ale aj veľké veci, ktoré berieme tak samozrejme.
Skúste si taký malý test vy sami: Vybavte si nejakú vec, sen, čokoľvek, za čím sa snažíte ísť, ale neprináša vám až tak pozitívny pocit. Skôr opačne. Je to naozaj niečo, bez čoho nemôžete žiť? Niečo, čo skutočne chcete, z hĺbky vášho srdca ? Alebo aký sa za tým celým skrýva motív? …máte?
A teraz si skúste predstaviť aké by to bolo, keby sa tohto cieľa vzdáte. Keby si v hlave poviete, keď to vlastne nezískam, nič sa nestane. Neovplyvní to moje dni, to či som zdravý, pocit keď športujem, čas s rodinou či so psom. Je to len niečo, čo by som si želala. Čo by som mala. Nespadlo z vás niečo? Neuľavilo sa vám? Nedostavuje sa vnútorná pohoda? Skrytá v ochote pripustiť si, že dokážem znížiť svoje očakávania.
Viac túžiť, menej chcieť
To ma privádza ku krásnej myšlienke, ktorú v jednom podcaste prezentovala herečka Andrea Ružičková. Skúsme vymeniť slovo ,,chcem“ za slovo ,,túžim“. Necítite zrazu v tom celom ľahkosť? Viac pozitíva? Túžiť je pekné, pričom slovo CHCEM nás dostáva pod tlak. Určuje jednu jedinú cestu. Chcem to takto a žiadno inak.
Cela táto doba stojí na slove chcem, ale ja sa ho pomaly učím vymeniť za túžbu. Ako by to celé nadobudlo iný rozmer. Akoby som svoju radosť nestavala na tom, či to bude alebo nie. Ako by som bola otvorená viacerým scenárom. Ako by som pocítila veľkú úľavu. Ja viem, je to klišé, ale keď ono to je vážne v našej hlave. A je strašne ťažké s tým niečo urobiť, lebo to často pramení z titulky časopisu Vogue, od šéfa, obľúbenej instagramerky či rodičov. Ale čo tam vo vás, vašom vnútri, vážne to je nevyhnutné? Vážne musíte a chcete? Alebo pripúšťate, že to celé môže byť inak.
Keď píšem. Keď pijem čaj. Keď sa milujem. Keď sa smejem s priateľmi, zaujíma vtedy niekoho kto som, podľa vonkajšieho sveta? Chcem tvoriť, chcem niekam smerovať, chcem toho mnoho zažiť. Áno, po tom túžim, ale to nemá nič s tými hmotnými statkami.
Buďme k sebe úprimný
Ako dlho sa človek musí točiť vo frustrácií, kým mu dôjde, že je čas vykročiť von. Občas sa radi topíme v kaluži, aj keď vedľa na tráve svieti slnko. Lebo sa bojíme, či to tam naozaj bude také, ako si predstavujeme. Že niečo stratíme. Keď neskúsiš, nebudeš vedieť. Ja som milovník istoty, každé rozhodnutie dlho premýšľam, pritom tých pár veľkých a spontánnych rozhodnutí v mojom živote mi prinieslo tie najlepšie veci.
To čo k životu nutne potrebujem už totiž dávno mám. No aj tak sa občas bojím, že keď prestanem robiť to čo robím, tak o niečo prídem. O istotu, štandard, bojím sa o stratu toho, čo ešte ani nemám a mohla by som mať. Opustiť to, o čo som tak dlho usilovala. Niekedy je najťažšie pripustiť si, že sa v čase meníme my a aj naše túžby.
Som zase tam, kde som už raz bola. V Londýne, v malej izbičke, s čajom, 7 rokov dozadu. Keď som snívala o živote na Morave, keď mi chýbala rodina, keď som chceli žiť v prvorepublikovom byte v meste s riekou. Doštudovať. Niečo dokázať. Sebe a aj iným. Niečo podstatné sa ale medzi tým zmenilo. Prešlo 7 rokov, a ja sedím tu, v trošku väčšej izbe, s čajom, dnes už v tom prvorepublikovom byte na nábreží, v meste s riekou, ktoré milujem. A pritom mi stále niečo chýba. Sebanaplnenie.
Nový cyklus
Dívam sa na seba z iného uhla a cítim vďačnosť, chuť i odvahu priznať sa, že možno treba niečo z toho zanechať, aby prišlo zase niečo nové. Bojím sa, ale už aspoň viem, aké to je získať niečo, o čo som usilovala. Aké to je zahrávať sa s myšlienkou zanechať TO niečo, o čo som usilovala. Budem to stále ja? Aj keď raz opustím tento byt? Toto mesto? Splnený sen, ale na úkor iných vecí.
Vždy keď chceš niečo získať iné stratíš, je čas prehodnotiť, čo je to naozaj dôležité. Možno za ďalších 7 rokov mi už nebude chýbať nič. Možno budem tvoriť nové mozaiky a ciele. Ktoré si ešte nedokážem ani len predstaviť. Ale tak to je, nové cesty nám prinášajú nové pohľady.
Preto teraz hľadám novú cestu, novú víziu. Pocity, ktoré ma nasmerujú. Ozývam sa ľudom, ktorých som nevidela ale vždy boli pre mňa signifikantní. Oni sa zas vracajú sami do môjho života. Ozývajú sa staré plány. Nápady. A túžby. Zároveň mám potrebu vysnívať tie nové. Ako 7 rokov dozadu v tej malej Londýnskej izbičke. Možno jeden cyklus skončil, naplnil sa. Dostal ma tam, kam mal. A ja som pochopila, čo bolo treba. Je čas na ďalšie veľké rozhodnutie. Ďalší sen. Nechcem, ja si želám. A ďakujem.
Ďakujem.
Ďakujem. Ďakujem za láskavý a objímajúci pocit sú náležitosti, vďaka priateľom, ktorých mám. Priateľstvo je krásna vec. Teraz ma ešte inú hodnotu. Za každú prekonanú prekážku. Vo vzťahu, v práci, po ktorej prišlo uvedomenie. Som vďačná za ten pocit pokoja, ktorý ma po dlhej dobe naplnil. Je to vtipné, ale on sa aj ta nakoniec dostaví. Keď už ani nedúfame. Za každý pocit pokory a vďačnosti, za okamihy, kedy neriešim len seba. Kedy som viac vďačná, ako nespokojná. Za telefonát s babičkou, za šípkový čaj z plodov, ktoré sme si sami nazbierali. Chutí inak. Hovoria to všetci. Je v ňom láska, a zberali ho dopichané ruky.
Za horiace sviečky, za milujúce objatia, za spojenie s ľuďmi, ktorých nevidím roky, ale stále je to tam. Za Slovensko. Za domov. Lebo je krásne vedieť, že vám niečo a niekto chýba. A že vy zas chýbate inde. O tom domov je. Nikdy by sme nepoznali jeho hodnotu, keby sme neboli nútení ho postrádať. Ďakujem za knihu Dobrodruh od Terky, a za Bdelosť od Anthony de Melo. Antonyho som čítala teraz, a 7 rokov dozadu v Londýne. Ďakujem, za tých inšpiratívnych ľudí, v mojom okolí. Ďakujem, že si uvedomujem, čo ma priťahuje, čo iným závidím, čo so mnou rezonuje, čo nemám spracované a dokážem s tým niečo robiť (občas).
,,Nikdy by sme nepoznali hodnotu domova, keby nie sme nútení ho postrádať.“
Vďaka aj za tento celoročný boj, ktorý sa vo mne odohráva. Pýcha a pokora, ambície a skromnosť, túžba a láska, závisť a zmierenie. Za to že píšem a hreje ma z toho u srdca. Za to že cítim, že si to sadne. Želám si to najlepšie pre seba, aj pre vás. Viac odvahy, menej strachu. Viac radosti, menej úzkosti. Viac bláznovstva a skromnosti, menej súťaže a dravosti.
Možno sa všetko v život vráti do normálu, možno budem žiť zase hekticky. Ale dnes to cítim takto a o tom ako sa budeš mať zajtra, rozhoduješ práve dnes. A toho AHA momentu sa už nezbavím, to viem určite. Nedá mi pokoj, kým nepríde nejaká akcia. Tak sa nechajme prekvapiť. Je čas na nové cesty a plány.
S láskou,
Martina
