Premýšľala som, ktorá moja životná výzva bola, a možno stále je ta najťažšia. Nebol to rok v Londýne, Vysoká škola, skúška z matematiky II. a dokonca ani šoférovanie po Prahe v špičke. Za to najťažšie v živote považujem nájsť odpoveď na tu najbanálnejšiu otázku – Čo chcem. Ale naozaj. Ja sama.

Tým JA myslím tu Martinu ukrytú hlboko vo mne. Ukrytú pod všetkými tými vrstvami a rolami – Martina dcéra, sestra, kamarátka, šéfka, manažérka, priateľka, partnerka, instagramerka, športovkyňa. Myslím tu bytosť vo mne, ktorá mi jasne dáva najavo, či je v pohode s tým, aký život žijem a ako ho žijem. Stačí len počúvať, čo občas to nerobím, a ani nechcem. Občas je totiž jednoduchšie hrať  role, ktoré sme si pre život vybrali, a ktoré nám boli pridelené spoločnosťou. Pritom to najunikátnejšie čo máme, je práve ta bytosť v nás a pokiaľ budeme žít v súlade s ňou, prejaví sa to vo všetkých vyššie spomínaných oblastiach. Možno sa vždy nezachováme tak, aby sme naplnili očakávania o našej osobe, ktoré majú ostatní, ale budeme vo vlastnej harmónii, a tým dokážeme prospieť sebe a vo finále aj ostatným omnoho viac. Problém je, že čím sme starší, a čím dlhšie žijeme svet dospelých, tým náročnejšie je pre nás samotných rozlíšiť medzi tým, kto sme my, a čo je len obraz o našej osobe utvorený z očakávaní, ktoré sa snažíme denne napĺňať.

Kde sa berú očakávania?

To, že v živote balansujem niekde medzi tým čo sa odo mňa čaká, a tým, kto skutočne som, som si uvedomila najviac v období, keď som začala naplno pracovať a prehupla sa do dospelosti. Zoznam sa začal plniť vecami, ktoré treba obstarať a robiť. Zrazu sa ocitne v hektickom kolobehu, na ktorý ste sami kývli. Určité očakávania sa postupne nabaľujú, iné sú tu s nami od detstva.

Už ako deti ľahko odpozorujeme, ktoré naše správanie je žiadúce, ale stále máme nárok chovať sa v určitých situáciách podľa vlastných pocitov a vnemom, a všetci to akceptujú. Lebo sme deti. Zároveň, v mladom veku sa ten tlak vždy týka len určitej oblasti života, výchovne sa to nazýva formovanie osobnosti, no a v dospelosti by sme mali byt vyformovaný tak, že zodpovedáme očakávaniu komplexne. Preto to začína byt aj tak náročne. Už nejde len o to, ako sa správame v škole, či s kamarátmi. Už sa očakáva, že každú svoju životnú rolu zvládnete dokonale. Vaša práca, vzdelanie, záujmy, to ako trávite voľný čas, v akom aute jazdíte a v akom dome bývate. To všetko môžeme zmerať na pomyselnom rebríčku očakávania spoločnosti. Tu môžeme tvrdo naraziť, lebo minimálne ja sama sa nemôžem ubrániť pocitu, že čím ďalej tým viac je merítkom úspechu neustály rast, financie či sociálny status.

Jediný sudca si ty sám 

Najvtipnejšie na tom celom je, že tie očakávania sú len v našej hlave. My sme ti, kto vo finále rozhodujú o tom, či sme dostatočne dobrí, i keď verdikt podlieha práve kritériám, ktoré som popísala vyššie. Môžeme ich ale vedome zmeniť! Tak to urobme, a vytvorme si vlastné hodnotenie. Také, ktoré nás posúva na cestách, ktoré nám prospievajú. Ktoré nás neporovnáva s inými, ale také, ktoré nás pomuruje so sebou samým. Ktoré z nás robí lepšie a šťastnejšie bytosti.

Samozrejme, nie je to jednoduché, nejde to zo dňa na deň. Ako by mohlo, keď sme si kritéria dokonalosti vytvárali dlhé roky? Prvým krokom k úspechu je však uvedomenie. Život, to je iba náš (obmedzený) čas. Tým pádom je zbytočné stavať svoje životy na tom, aby sme sa zapáčili iným. Za prvé, aj tak každý rieši na prvom mieste seba, a je kontraproduktívne snažiť sa zapáčiť predstavám niekoho, kto možno sám nevie, ako naložiť so svojím vlastným časom. Hlavne, prečo by sme mali riešiť, kto si čo myslí, pokiaľ sme s tým čo robíme v poriadku my sami? A neodľahlo by nám, keby sa na to čo si myslia ostatní proste vykašleme? Za druhé, je to ten najlepší filter. Budeme len s tými, ktorí chcú byť skutočne s nami. S naším ozajstným JA. Nebudeme musieť hrať žiadnu rolu, a pritiahneme si ľudí, ktorí to majú podobne. A to za to stojí.

Pokiaľ si totiž vyberieme hrať rolu ci pózu, ktorá nám nie je prirodzená, dostávame sa do vlastného zajatia, pretože budete mať neustálu potrebu obhájiť si ju sami pred sebou aj pred inými. Pokiaľ ale budete žiť autenticky, a veci budú vychádzať z nás, nebude musieť nikomu nič dokazovať.

Ja viem, ľahko sa to hovorí, a už ťažšie žije. Navyše, toho sudcu v našej hlave je vždy najviac počuť, keď sa blíži nejaký životný míľnik. Dovtedy ste v pohode, máte radi svoj život a zrazu príde rekapitulácia.  U žien sú to často 30-te narodeniny, kedy vzrastá tlak na to,  že je nevyhnutné mať super prácu, super muža a byť v očakávaní.

Každý totiž chce prežiť svoj život najlepšie ako dokáže.

Verím, že každý z nás si aspoň raz v živote kládol otázku – som tam, kde by som v danom čase mal byť?  Nech už to súvisí s ktoroukoľvek oblasťou života, podstatné je odpovedať si, chcem tam byť ja, alebo to chce odo mňa okolie?  Ak ste po niečom naozaj túžili a dosiahli ste to, buďte za to radi a užívajte si to. Ak po niečom túžite a nie ste tam, skúste sa spýtať, či môžete pre to niečo urobiť, a choďte za tým,  a ak to chcete inak, kašlite na všetkých a buďte šťastní tak, ako to cítite.

Každý totiž chce prežiť svoj život najlepšie ako dokáže, častokrát nám v tom ale bráni práve mnoho vzorcov a nastavení, ktoré určujú, ako by to malo byť. Pritom pre každého z nás je to absolútne unikátna kombinácia činností, pohľadov, názorov, zážitkov či záujmov.

Nájsť si to svoje

Najťažšie v živote (minimálne pre mňa) je odhadiť, ako chcem ten život prežiť ja, ale skutočne ja. Zistiť, kedy som živá, vyrovnaná, autentická a naplnená. A občas sa mi to naozaj darí.  

Mám na mysli chvíľku, keď ostanete len sami so sebou. Nemusí to nutne znamenať fyzické osamotenie, ale moment, keď sa vzdáte všetkých vednejších činností a ruchov. Okamih, kedy vstúpite do seba, svojho vnútra, spomalíte, ukľudníte sa, svet okolo ako by nebol. Alebo ho akceptujete taký ako je, v celej svojej nedokonalosti. Vo vás zavládne pohoda a vy viete, že viete. Nevyčítate si, nehodnotíte sa. Vlastné zlyhania vám prídu na myseľ, a vy ich akceptujete. Viete, prečo ste v danom momente tak konali, čo si z toho máte vziať. Všetko je zrazu tak jasné. Súvislosti sa vám spoja. Odpustíte ši, že ste sa zachovali v nejakej situácií trápne, neprofesionálne. Sme ľudia, nie stroje.

A čo týmto momentom predchádza? U mňa to býva beh, meditácia, sprcha či prechádza v lese. Niekedy stačí, keď si po náročnom dni ľahnem  do postele a ocitnete sa v danom čase na danom mieste. V tichosti hladím na stenu a spracovávam všetko, čo som v ten deň zažila. Niekedy to môže byť silný vnem, interakcia s iným človekom či nový uhoľ pohľadu, ktorý doplní chýbajúcu časť puzzle a pred vami sa zrazu objaví zreteľne celý obraz. Tieto chvíle milujem. Kiež by som dokázala byt v takej harmóny ustavične. V takej, v akej som pri písaní tohoto článku, vtedy kde strávim celý deň na hríboch, vtedy keď odložím telefón, vtedy keď sa nemám potrebu nikomu zapáčiť, na nikoho pôsobiť.

Život je neustále v pohybe, rovnako ako naša myseľ a emócie.

Vtedy, keď moje vnútro súzní s tým, čo ide zo mňa von. To čo cítim ja môžu cítiť zo mňa ostatní. Dostaví sa pocit autenticity. Malý priesečník všetkých oblastí života. Keď si všetko sadne. Aspoň na chvíľku. A to je práve ta zrada –  život je neustále v pohybe, rovnako ako naša myseľ a emócie. Sú tu vonkajšie vnemy, ktoré sa neustále menia. Rovnako, ako predstavy, ktoré sa neustále tvoria a očakávania, ktoré do nášho pocitu vyrovnanosti hádžu vidle. Tomu sa hovorí život. Stav harmónie nejde zafixovať, no môžeme sa zdokonaliť  v tom, ako ho pravidelne znovu nachádzať.

Ako z toho von?

Často k tomu pristupujeme úplne opačne. Chceme mať pod kontrolou externé vplyvy, a zabúdame pracovať s tým najdôležitejším čo máme  – naša myseľ, jej nastavenie, schopnosť dynamicky reagovať, prispôsobiť sa.  Byť v sebe, aby sme robili tie najlepšie rozhodnutia. Nie z hľadiska pozitív, ktoré nám majú priniesť, ale tie, ktoré nás zavejú tou najvhodnejšou cestou.

Zatiaľ vám nedokážem poskytnúť návod na to, ako nájsť samého seba, ale myslím si, že to je nikdy nekončiaci proces. Páči sa mi vyjadrenie jednej inšpiratívnej blogerky, Ester Nemečkovej, že život nie je o hľadaní samého seba, ale o vytváraní samého seba.

Život nie je o hľadaní samého seba, ale o vytváraní samého seba.

Možno to je tá cesta. Tvoriť, skúšať a ísť tam, kam nás ťahá srdce. Nie rozum, Ego, uznanie, či očakávania. Takáto cesta asi tiež nebude zadarmo, bude stáť úsilie, ale mám tak nejak vyskúšané, že to ide akosi ľahšie. Možno preto, že nespochybňujete dôvod cesty samotnej, lebo ide priamo z nás. Vieme prečo na nej sme, a sústredíme sa na to, ako ju prejsť čo najlepšie. Pokiaľ sa však čím ďalej tým viac objavujú pochybnosti o tom, kam smerujeme, alebo nie sme zrovnaní s tým, čo musíme pre dosiahnutie cieľa obetovať (zdravie, vzťahy, mentálnu pohodu…) asi sme niekde zle a vtedy je na mieste spýtať sa – je to to, čo ozaj chcem? A ja verím, že vždy je vhodný čas na to otočiť sa, zmeniť smer.  

Čo funguje mne?

Ja sama píšem, meditujem, športujem, rozprávam sa s priateľmi, čítam a skúšam hľadať a tvoriť nové cesty. Zároveň ale uznávam, že stále som aj v zajatí očakávaní. Po väčšinu času ale už dokážem rozlíšiť, či ta túžba ide zo mňa, alebo je to tlak z vonku, to sa tiež počíta. No verte mi, sú otázky, ktoré mi nedajú spať, na ktoré odpoveď neprichádza, ale pomáha mi veriť životu, že keď príde správny čas, bude odpoveď a ja budem vedieť, ako sa zachovať.

Úprimne, nie je väčšia skúška a náraz s realitou, ako keď píšem tieto články, keď idem s kožou na trh. Vždy sa totiž môžu objaviť sudcovia, tak ako sa objavujú bežne aj v mojom živote. Niekto môže povedať, že moc analyzujem a som málo party girl, iný že mám veľa emócii, že cítim až moc, ďalší že sa ľutujem, že moje písanie stojí za prd, a iný nepociťuje pri vás pocit, ktorý by chcel. Čokoľvek, ale tak to proste je…ale mne to nevadí, lebo keď píšem, som to skutočne ja. Autentická. S mojimi pocitmi a pohľadmi, a to je oslobodzujúce.

A možno sa niekedy, aj keď pomalými krokmi dostanem k tomu, že budem vedieť kto ozaj som. Aj keď, som žena a u nás si nikdy nemôžete byť ničím úplne istí 😊

Ak ste došli až sem, ďakujem za váš čas, a želám nám všetkým, nech sme bytosti, ktoré idu svojou vlastnou cestou, lebo to tak naozaj cítia!

Martina