Denník Slovenka píše

Rovnováha v dobách ne(korony)

Milý denník! Začínam tieto riadky bez toho, že by som tušila, o čom budú. Nechcem totiž písať žiadne klišé, ani múdra o aktuálnej situácii. (Nenechaj sa pomýliť nadpisom). Ba práve naopak, chcem písať o tom, čo cítim a čo riešim, bez ohľadu na to, či je ten svet vonku v poriadku, alebo nie. Tak dnes sedím v kuchyni, ťukám do klávesnice počítača, odpíjam si z mojej rannej kávy a nechávam lúče slnka dopadať na moju tvár. A len tak premýšľam…o spokojnosti a rovnováhe. V dobách každodenných.

Celý uplynulý rok som pociťovala výraznú vnútornú nespokojnosť a nevyrovnanosť. Stále som sa s niekým porovnávala, z rovnováhy ma vedela vyviesť aj najmenšia drobnosť. Veci, ktoré na prvý pohľad vyzerali ako môj dávny splnený sen, ma vnútorne neuspokojovali.  Nevedela som, či to je tým, že nemám poriadok v základných životných veciach a hodnotách, či ma dobiehajú starosti dospelých ľudí alebo len zbytočne riešim veci, ktoré nie sú podstatné, prípadne ich nedokážem ovplyvniť. Alebo nechcem. Paradoxom je, že na prvý pohľad bolo všetko viac menej tak, ako som vždy chcela, no harmónia neprichádzala.To ma donútilo premýšľať. Následne som dospela k tomu, že za svoje (emočne) najstabilnejšie obdobie v živote považujem prekvapivo necelý rok v Londýne. Rok, kedy bolo všetko nové a neisté.

Čo nás nezabije, to nás posilní!

Londýn, 2012

Rok v Londýne totiž nebol jednoduchý, a na prvý pohľad ani nejak výrazne šťastný. Samozrejme, dobrou energiou ma nabíjal fakt, že som sa odhodlala krátko po maturite zbaliť veci a odsťahovať sa do inej krajiny, no bolo s tým spojených aj veľa negatívnych pocitov. Od začiatku mi bolo jasné, že je to len dočasné obdobie, že by som ho za žiadnu cenu nechcela zadržať, zmraziť a ostať v ňom žiť dlhodobo. No naučila som sa v tom celom fungovať spôsobom, ktorý mi prinášal rovnováhu.

Odpoveď bola jednoduchá – pracovala som na tom. Nestalo sa to len tak. Keď sa po 19 rokoch ocitnete prvýkrát v živote v novom meste, krajine, dome a v rodine, kde nikto nehovorí vašim jazykom, uvedomíte si, že ste fakt sami. Je to odzbrojujúco neopísateľný pocit po všetkých stránkach. Vždy som bola odvážna, bez chorobného napojenie na domov. No toto bolo naozaj iné. Na dohlaď žiadna kamarátka, žiadna mama, brat. Nikto, kto by vás poznal, vedel kým ste. Tu ste boli nepopísaný list pre všetkých ľudí, ktorých ste stretli. Na dohlaď nikto blízky, nikto vám nič nezariadi, nevybaví. Všetko je len na vás. Prvé dni sa vám to v hlave všetko bije, nové dojmy a situácie, nový životný štýl a vy čerpáte z toho, čo ste sa doteraz naučili. Čo ste si sám o sebe mysleli. Stret s realitou nastáva, keď ste vystavení situáciám, ktoré ste nikdy nepretým neriešili a na blízku nie je niekto, kto by poradil.

Všetci sme ovplyvnení výchovou rodičov, názormi a očakávaniami okolia a nemáme mnoho príležitosti získať odstup. Toto bola ale jedinečná príležitosť, možno prvýkrát v živote, započuť svoj vlastný hlas. Zisťujete, čo sa vám naozaj páči a nepáči, čo naozaj chcete a nechcete od života. Nikomu sa nepospôsobujete, chodíte kam chcete, kedy chcete. No každú noc zaspávate v malej izbičke londýnskeho domu, zrejme povodne určenej pre slúžku a nie je tam nikto, len vy, vaša hlava plná myšlienok a odhodlanie, že to všetko nejak zvládnete. Každý jeden deň je malý výstup z komfortnej zóny, no vždy keď ho prekonáte, naplní vás to neuveriteľnou silou. Čo konkrétne tým myslím?

  • Odviesť sa metrom, úplne sama do centra Londýna a začať poznávať mesto. Vždy keď je to len trošku možné. Pre človeka, čo žil v meste s 25k obyvateľmi môže byt 10 miliónový Londýn trošku šok.
  • Chodiť sama do múzeí a kaviarní. Prechádzať sa po Nothing Hill, Hyde parku a okolo rieky. Všetko, čo ste doteraz videli len vo filmoch.
  • Pýtať sa na pomoc miestnych, zvládať neustále výluky dopravy, jazdu nočnými autobusmi a dúfať, že prídete tam, kde naozaj bývate.
  • Ísť sama do nemocnice so zápalom stredného ucha, zistiť že máte prepadnutú kartičku poistenca a hľadať riešenie. Teda, najskôr som si poplakať, potom hľadať riešenie.  
  • Ísť do jazykovej školy, vysvetliť im, že sa chcete prihlásiť na anglický kurz, spraviť vstupné testy a prvýkrát v živote študovať v jednej triede s ľuďmi z  Izraela, Iraku, Poľska, Španielska či Ruska.
  • Piť kávu sebou, piť latte caramel mokačíííno v Starbucks a čítať si u toho knihu ako v amerických filmoch.
  • Zažiť Chanuku či Pesach (židovské sviatky)
  • Byť obvinený za niečo, čo ste neurobili ale skúste sa obhájiť a argumentovať v angličtine rodilému Britovi?
  • Starať sa o 3 malé britské židovské deti. Umývať im zuby, robiť raňajky, večere, čítať knižky pred spaním, riešiť ich konflikty, brať ich do parku. Byť dospelým človekom, čo má zodpovednosť. Nič nepokaziť. A tak by som mohla pokračovať…

Vždy, keď som večer zaľahla do postele,  pocítila som veľkú osamelosť. Nie, že by mi chýbala spoločnosť sama o sebe, našťastie som si tam vytvorila veľmi rýchlo sieť kontaktov a kamarátov. Ta osamelosť bola iná. Ľudia, ktorí vedeli, aký život tam žijete, vás poznali len pár týždňov, a tí, ktorí vás poznali celý život, boli zase stovky kilometrov ďaleko a nebolo reálne im vysvetliť aké to je, ako sa cítite. Ostávalo vám jediné – naslúchať sebe samému. V tomto období som si dokonale vyostrila svoju intuíciu, vnútorný hlas. Bol to môj kompas v každodennom rozhodovaní. Nabrala som sebavedomie, sebaistotu a pochopila čo ozaj znamená – ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Z tohto pobytu som čerpala ešte dlhé roky po návrate, a tento článok je zrejme dôkaz, že čerpám do dnes.

Radosť ukrytá v maličkostiach

V Londýne som si vytvorila rituály, vďaka ktorým som to zvládala. Pravidelná meditácia pred spaním (Zo začiatku som netušila, že som tak pokroková a meditujem. Len som sa dívala v tmavej miestnosti do stropu, dýchala a mala prázdno v hlave.) Čierny čaj s mliekom na raňajky, tablička čokolády za odmenu a pravidelný beh. No a k tomu všetkému som mala na emaily svojho skvelého kamaráta, kouča a trénera, ktorý ma vyzbrojil knihami, ktoré som v tej dobe hltala a pomohli mi to obdobie prežiť. Boli ako moja biblia, pamätám si ich dodnes:

  • Pokojný bojovník
  • Cesta k láske
  • Celestínske proroctvo

Ďalším obratom bolo, že som si po 19 rokoch prestala žehliť svoje vlasy, čo bola skutočné veľká zmena. No za prvé, londýnske počasie žehleniu nepraje a za druhé, nejak som konečne akceptovala, že tie kučery sú súčasťou mojej osobnosti. Dnes mi stačí mať rovné vlasy 1 deň a už cítim, že to nie som ja. Viete, každý nejak vystupujeme, prejavujeme sa, pričom nás definuje naše správanie, zvyky, výzor, životný štýl. Ja som si tu okrem lásky k sladkým zemiakom vybudovala vzťah aj k iným zvykom, ktoré ma sprevádzajú do dnešného dňa. Páčil sa mi životný štýl veľkomesta, len som ho túžila prežívať niekde, kde som viac doma, kde nebudem lacná pracovná sila. A viete čo? Skoro všetky predsavzatia, rituály či činnosti, ktoré sa mi páčili a ktoré som si tu dala za cieľ žiť aj po návrate, som splnila:

  • Napríklad som chcela zabehnúť polmaratón (to sa podarilo v júni 2018)
  • Chcela som žiť v meste s riekou (A behávať okolo tej rieky). V Prahe žijem od jesene 2016. Pravidelne behám okolo Vltavy a vďaka bývaniu aj práci v centre mesta prechádzam mostom Légií deň čo deň 😊
  • Chcela som byť kávový milovník (Dnes poznám a navštevujem všetky vyhlásené pražské kaviarne a bistrá, navyše 2 a pol roka som pracovala v kávovej firme Tchibo na marketingu)
  • Nestratiť kontakt s umením (neviem či mu dokonale rozumiem, ale kontakt nestrácam. Žijem pár metrov od Múzea na Kampe, navštevujem výstavy po celom meste a mám muža, ktorý neuveriteľne maľuje)
  • Bývať v byte s vysokými stropmi, veľkou knižnicou a pekným výhľadom na mesto. (Takto nejak bývam, aj keď zatiaľ nie vo svojom. Ale raz budem.)
  • Chodiť nakupovať na farmárske trhy (Nech žije Kulaťák)
  • Nebyť lacná pracovná sila, ale doštudovať vysokú školu (Ing. na VŠE done!)
  • Mať super prácu (musím povedať, že to sa mi podarilo do samého začiatku. Dnes som vo svojej tretej práci, aktuálne v Rohliku a čaká ma nová výzva, byť leadrom svojho prvého teamu). Teda, klamala by som, keby tvrdím, že je to vždy len super. Občas to je sakra náročné, ale aj o tom sú výzvy.  
  • Vybudovať silnú komunitu priateľov, robiť si spoločné pikniky v parku, chodiť na pivo, zdieľať spolu život  (V Prahe som mala ozaj šťastie na ľudí)
  • Žiť kultúrou krajiny, v ktorej žijem. Bohužiaľ v UK, som bola len prisťahovalec. V Prahe môžem sledovať politiku, pravidelne protestovať, ak to treba, pripomínať si dôležité historické momenty na Národní a chodiť voliť domov na Slovensko. Čítať správy, vzdelávať sa v histórií Československa a mať pocit, že som toho súčasťou. Lebo som. Som tu doma.

Možno veľká časť týchto vecí, by bez Londýna nikdy nebola. Nevedela by som totiž, že všetky tieto veci chcem, nemala by som dostatočnú motiváciu, disciplínu či inšpiráciu. Kto vie. No a keď sa k tomu pripojí pevné zdravie, milujúci partner, veľká rodina, človek si uvedomí ako mnoho má. Späť ale k tomu balancu.

Aké si to urobíš, také to budeš mať. Alebo aj nie?

Offensee, 2019

Od návratu z Londýna ubehol už pekne dlhý čas a ja som sa tam naučila ešte jednu dôležitú vec, ktorá sa však v čase veľmi ťažko uchovávamať pod kontrolou svoje emócie. Stálo ma to veľa času venovanému už spomínanej meditácii a športu, čítaniu a hlavne sebauvedomenia. Ako som vedela, že som vyrovnaná? Reagovala som pokojne v situáciách, kedy bežne stratím nervy – keď dlho na niekoho čakám, keď nestíham, keď sa mi na čerstvo umytú zem zosype kvetináč s hlinou a rozbije sa. Zasmiala som sa, zamietla hlinu a ostala kľudná. Áno, aj taká som bývala, čo s mojou povahou nie je vždy jednoduché. Predýchala som každú situáciu, čakanie si zase skrátila knihou, ktorú som vždy mala so sebou. Proste som hľadala riešenie. Trénovala to. Nie všetky situácie dokážeme ovplyvniť, ale našu reakciu áno…a teraz rýchly návrat do reality.

Rok 2019 bol pre mňa v znamení ukončenia školy, popritom zvládania full time práce, asi 5. sťahovania sa v tomto meste, nasledovaného zmenou práce a presunom do stresového prostredia. Pocítila som tlak na moju osobu, na výkon, na to zarábať peniaze, kúpiť si byť, predať sa na trhu práce, stíhať koníčky a následne sa pýtať samej seba – Čo mi to prináša? Som dosť efektívna? Dosť dobrá? Ale o tom je môj iný článok. Pointou bolo, že som sa chytila do tej hry na veci, ktoré musím – Musím robiť a musím vlastniť. Prestala som zvládať bežné situácie, videla, že ten robí menej a má viac, tá ma čas cvičiť a začala sa zrovnávať. Vnímať neférovosť života, ale taký už život je. Stratila som balance a zajedala ho balíčkami čipsov, ktoré som v tom lepšom prípade išla následne vybehať. Ta realita bola totiž iná ako vo filme, ako si ju vysnívate.

Keď som sa krátkodobo ukľudnila, kompenzovala som si to výletmi do lesa, zberom byliniek, hríbov a šípok. Hľadala som sa. Pýtala samej seba – čo chcem dosiahnuť? Kde chcem žiť? Ako tam chcem žiť? Čo je vlastne úspech? Vzťah už nebol len o romantike ale aj debatách o sporení, rečiach o hypotéke a upratovaní. Pýtate sa, to je ono? Ta dospelosť, za ktorou sa tak ženieme? Nemať čas na nič, a to preboha ešte nemáme deti. Stretnutie s kamarátmi sa dohaduje na 2 týždne dopredu. Všetci sú busy. Nie je čas na varenie ani na upratovanie. A keď sa naskytne mala chvíľka pre seba, človek ju preskroluje na instagrame. Rok 2019 bol skoro na konci, keď prišlo uvedomenie – nepíšem knihu, nepíšem blog, cvičím málo. Pracujem veľa. Neviem čo chcem. A dosť. Musím s tým niečo urobiť.

Tak som začala. Spravila niekoľko zmien a snažila sa tešiť z maličkostí, znova cvičiť. Do toho prišla karanténa. Na moju prácu teda mala presne opačný dopad ako na ostatných a od začiatku sa nesie v náraste hodín strávených u počítača, no aj tak som sa ukľudnila. Za prvé, človek ušetrí čas na premiestňovaní sa, a je tak obmedzený trávením voľného času, že ho ASAP víkendové pracovné zadania tak nerozhádžu. Za druhé, mala som čas upratať všetky tie veci, ktoré deptali moju myseľ. Môj život sa zmenil na prácu, spánok (krásnych a zdravých 7 až 8 hodín) a poriadok. Prala som, umývala byt, triedila skriňu, triedila komory, špajzku, knižky...všetky tie veci, čo cez týždeň zanedbávate ale niekde hlboko vo vašej hlave vás zaťažujú. Teraz viem, že keď karanténa pominie, kúpila som si čas, a určité veci budem len udržovať. Teraz môžem pokojne písať, lebo nemám výčitky, že delím ten obmedzený časový priestor medzi poriadok, šport a koníčky. Mám rozčítané 4 knihy, ktoré pred spaním mením podľa nálady (Životopis T.G. Masaryka, Mindfulness, ďalší román od Eleny Ferrante a najnovší Šlabikár od Baričáka.)

To však neznamená, že sa neteším na to, keď znova pôjdem domov k rodičom (divné nemôcť ísť do vlastnej krajiny), ako budem grilovať s naj kamošmi, prechádzať sa letnou Prahou, ako budem do práce jazdiť na mojom retro červenom bicykli, a ako budem behávať dlhé kilometre popri rieke. Chodiť do fitka, sauny, múzeí a na výlety . Zberať bylinky, dýchať les. Áno, toto všetko mi chýba. Ale…

Na druhú stranu, doma si znova varíme domáce a zdravé jedla, a občas len tak bez výčitiek leňošíme. Viem, že tam vonku mi nič neujde. Žiadna akcia, žiaden event. Pijeme kávu, zelený čaj a sme tu len my dvaja. Našťastie máme dostatočne veľký byt, aby si každý užil svoj priestor, keď ho potrebuje. K obedu sledujeme priateľov, a k večeru DVTV. Viem, že toto obdobie skončí, viem, že narobilo mnoho škody, no zároveň mi umožnilo zastaviť sa. Viem, že ho nechcem zachovať, že je dočasné, ale je veľmi dôležité. Je totiž ako Londýn. Je to možnosť nastaviť si veci tak, aby som z nich čerpala dlho po tom.

Ber veci tak, ako idú

Netvrdím, že je táto situácia skvelá, ale pracujem s tým, čo je. Pretože kto žije v minulosti, žije v depresii, kto žije v budúcnosti žije v strese, a kto žije v prítomnosti, žije v radosti. (To vraj hovorieval otec Emmy Smetany a mňa to zaujalo). Nejde o žiadne ezo duchovné osvietenie, ale o to, že žijeme rýchlej dobe a je to nespochybniteľný fakt. To, že náš čas delíme medzi XY aktivít, je proste realita a vždy keď niečo robíte, niekde v podvedomí vás deptá, že nerobíte to druhé. To je trest dnešnej doby, v ktorej máme toľko neobmedzených možnosti a neustále prežívame rozhodovaciu paralýzu.  

Mne preto aspoň krátkodobo pomohlo, že doslovne môžem robiť len 3 veci z 10. Zároveň som ale zistila, že aj keď mám čas robiť veci, ktoré som predtým nestíhala, neznamená to vždy šťastie, aj keď som to často dávala za vinu mojej nespokojnosti. Občas sa totiž len tak dívam von z okna, a aj keď môžem, nejdem maľovať, učiť sa nový jazyk, sledovať film a ani si čítať. Nemám chuť. Čo mi bolo veľkým prekvapením. Občas mi totiž robí najlepšie nerobiť vôbec nič. Dovoliť si to. To je v tejto dobe veľmi náročne. V tomto teda mala pravdu moja mama. Spokojnosť sa nikdy neukrýva vonku, musíš ju vždy nájsť sám v sebe.

,,Spokojnosť sa nikdy neukrýva vonku, musíš ju vždy nájsť sám v sebe.

Nie som naivná, viem že život opäť naskočí na pôvodné tempo, ale želala by som si, keby si každý môžeme z toho zobrať aspoň niečo pozitívne, čo by nám to pomohlo potom lepšie zvládať.  Nič nie je totiž len čierne, alebo biele. Niečo získaš, iné stratíš. Vždy je to mix toho všetkého. Ja chcem získať svoju spokojnosť, ale už viem, že musím začať jedine od seba. Bez ohľadu na to, či som v Prahe alebo Londýne, či je svet v poriadku, alebo vládne Korona. Lebo ak máme v živote niečo pod kontrolou, je to náš vnútorný svet, bez ohľadu na to, čo sa deje vonku.

PS: Tak a už chápem, prečo som dnes písala o Londýne. Kým som totiž dopísala tento článok, vyskočila na mňa na FB spomienka, že takto pred 7 rokmi, som sa z neho sťahovala späť  domov 😊 Nič sa nedeje len tak. Majte sa krásne!  

You Might Also Like

  • Gabi
    31. marca 2020 at 6:33

    Další krásný článek, Mati 🖤

    • Martina
      31. marca 2020 at 9:47

      Ďakujem Gabi. Moc si to vážim!