Denník Slovenka píše

Životné obdobia

Väčšina mojich príspevkov je o zmenách, o Prahe, o láske, o zážitkoch a hlavne o živote, ktorý je vždy skvelý, úžasný a plný. Niekedy sú ale dni, kedy prichádzajú skúšky, s ktorými sa musím popasovať aj ja.  Posledné obdobie mi príde celkom náročné, a nie len pre mňa samotnú, ale aj pre ľudí z môjho blízkeho okolia. Práve pre nich, ale aj Vás všetkých, ktorí  prežívate niečo,  čím sa musíte prekusnúť je tento článok!

Nemusíte sa báť, sťažovať sa nebudem (alebo len trošku). Ono totiž vždy, keď ma to napadne, racionálne si vynadám, že nemám na to najmenšie právo. Veď mám skvelú rodinu, priateľov, som zdravá, mám energiu, mozog (ktorý väčšinou funguje), žijem v bezpečnej krajine, v kohútiku mi tečie pitná voda, stíham prácu, k tomu končím školu a môj život je plný ľudí, ktorí za to stoja.  Moji kolegovia sú mi  najlepší priatelia a to čo si postupne vysnívavam, následne reálne žijem (až na pár detailov, samozrejme). Často počúvam, že som pozitívna, plná energie a dokážem svojím prístupom nakaziť aj druhých, čo mi robí veľkú radosť, ale…

Ten pocit, keď:

Tiež som len človek. Mladá žena, ktorá má svoje ranky a boliestky, naráža na skúšky a ťažšie okamihy a hoci mi prídu stále malé, musím sa cez ne vždy nejakým spôsobom prekusnúť.  Napríklad veľmi dobre viem, aké to je plakať. Niekedy častejšie, ako by som chcela – keď som smutná, keď som šťastná, keď mám stres, keď mám úzkosť, keď niekto zraní moje ego, keď vidím dojemnú reklamu, keď sa pácha krivda…a niekedy len tak, bezdôvodne, lebo hormóny. Som žena so všetkým, čo k tomu patrí. A verte alebo nie, viem veľmi dobre aké je to byť smutná, a tiež sa občas cítim stratená.

Viem, aké je, keď vás nehnevá šéf, keď nestíhate jesť ani spať, keď nemáte osobný život, keď vám chýba spánok, motivácia a aj keď nemáte chuť dávať energiu veciam, ktoré pre vás nemajú zmysel, ale musíte. Lebo práca, lebo záväzok, lebo povinnosti, lebo škola. Poznám pocit, keď neuspejete, keď pohoríte, keď vás vyhodia zo skúšky, keď sa strápnite. Keď si o vás niekto, koho máte radi myslí zrazu niečo veľmi zlé. Keď s vami niekto preruší kontakt na základe hlúpej domnienky. Keď si vás niekto zaradí do škatuľky, do ktorej vôbec nepatríte.

Aj to, aké je:

Poznám i ten pocit, keď vám niekto blízky ochorie, keď ho navždy stratíte. Viem aké je, niekomu bezvýhradne veriť, a byť oklamaný. Aký to je pocit ublížiť niekomu, komu ste vôbec nechceli. Aké jednoduché je niekoho sklamať, a aj ako bolí byť sklamaný, zranený.  Viem aké je mať bezvýhradne rád a nedostať to spať, aj aký je pocit vysporiadať sa s vecami, ktoré sú nenávratne preč. Aké to je sám o sebe pochybovať, nebyť pre niekoho dosť dobrý, aj aký nepríjemný vie byť pociť závisti a žiarlivosti.

A áno, posledné mesiace ma trápia aj také veci, že je skoro tma, že mi chýba slniečko, pretože s ním to je všetko jednoduchšie.  Že najpoužívanejším slovom v mojom živote je aktuálne deadline, a keď jeden splním, prídu ďalšie tri. Že som zacyklená len medzi prácou, školou a povinným networkingom, že nestíham osobný život, že mi chýba cvičenie, beh a písanie. Že každý večer po práci zaspávam s knižkou mikroekonómie, alebo dopisujem seminárky, že nestíham dostatočne spať a jesť. Že potrebujem kúpiť nový telefón a mohla by som pokračovať. Je to však moje rozhodnutie, a keď si chcem udržať prácu a popritom úspešne dokončiť školu, musím vydržať, veď nie som prvá ani posledná. Nemôžem dovoliť, aby sa z toho stal zvyk, veci ale treba doťahovať do konca, aj keď dochádza motivácia…a samozrejme, našlo by sa aj pár (alebo celkom dosť) osobných boliestok a sklamaní, ktoré som naznačila vyššie a s ktorými sa aktuálne vysporiadávam, tie sa však snažím pre istotu vytesňovať.  Je mi však jasné, že keby niekto čítal tieto riadky, tak si len povzdychne a povie: ,,Ach dievča, mať tak tvoje problémy.” Ja viem.  Ale tak to už je, sú moje a ja si ich musím nejako vyriešiť, aj keď sú to maličkosti.

Áno, ale:

Nenechajte sa však oklamať. Aj napriek tomu všetkému ma môj život nesmierne baví a nemenila by som, aj keď občas idem z posledného. Bývam vyčerpaná a unavená z tej neustálej snahy byť nezávislou mladou ženou, ktorá chce všetko zvládať. Ktorá sa chce sama živiť, sama fungovať. Ktorá chce byť krásna, vzdelaná, sčítaná a študovaná. Ktorá chce dokázať svojím rodičom, že na to má. Dokázať všetkým mužom svojho života, že to všetko zvládne, že je dostatočne silná, že z toho nepadne na zadok, že je SUPERŽENA. Žena ktorá študuje, pracuje, varí, číta, píše, žehlí, perie, tvorí, behá, rastie, posúva sa. Veď to poznáte, ženy?  Žena, ktorá je skvelou priateľkou, partnerkou a milenkou.  Žena, ktorá miluje, inšpiruje, pomáha. Ale to chcem dokázať hlavne sebe, no niekedy ani to nestačí. Niekedy totiž sama neviem, či chcem byť taká nezavislá, alebo len musím byť. A niekedy zase musím nechať všetko tak,  nech sa stane. Vydýchnuť si a priznať si, že ani zďaleka nie som dokonalá, ale som to ja. Že nemusím všetko zvládnuť na 120% percent, ale ja tak za to stojím.

Je to proces:

Každý z nás má totiž svoje skúšky a keď počúvam ľudí okolo mňa, ktorí zažívajú oveľa horšie veci a  zvládajú ich oveľa lepšie, zahanbím sa. Je mnoho ťažkých osudov. Ľudí, ktorým chýba zdravie či peniaze na živobytie, ktorí sa starajú o choré dieťa, ktorí nemajú kde bývať, ktorí žijú v hrozných podmienkách, ktorí už nemajú možnosť svoj život zmeniť k lepšiemu. Vtedy si treba uvedomiť, že mať svoje trápenia je prirodzené, ale nedajme sa nimi zhodiť na zem, hlavne pokiaľ ide o ,,banality.”  Neverili by ste totiž, že niekto si dokáže pol dňa v hlave nosiť, že ho niekto iný naštval na ceste autom, že ho nepustil v tramvajke sadnúť, že mu v obchode vypredali veľkosť oblečenie, ktorú práve chcel? Teraz sa však zamyslíme (samozrejme, aj ja, tiež sa niekedy správam ako rozmaznaný produkt západnej Európy), sú toto skutočné problémy? Ani omylom, ale chápem, že nás to dokáže nahnevať, či rozhodiť. Vlastne je ale luxus, ak sú toto veci, ktoré nás denne stretajú a rozčuľujú.

Späť však  k tým väčším starostiam. Uvedomme si, že v komfortnej zóne by sme sa nikam neposunuli a hoci je skvelé, keď sa všetko darí, my sme tu predsa preto, aby sme niečo pochopili, zažili, a niekam sa posunuli na svojej vlastnej ceste. Boli lepší ľudia, krajšie bytosti s väčším srdcom. Verím, že každý z nás dostáva presne to, čo potrebuje. Skúšky, na ktorých zvládnutie má dostatok síl. Prijmime ich, nevyčítajme si to a ani sa neľutujme. Keď je ťažko mne, snažím sa pomenovať to, čo ma bolí, čo ma ťaží a zamyslieť sa nad tým, či to môžem zmeniť. Keď áno, snažím sa s tým niečo urobiť. Keď nie, musím to priať a  čas ukáže, prečo to malo byť práve takto. Lebo ako hovorí moja dobrá kamarátka Helča:

,,Marti, nikdy ničeho nelituj . Přijde doba, kde to najednou zapadne. Kdy si řekneš – Jo tak proto se to stalo – Usměješ se a budeš štastná.

Presne preto sa snažím byt silná a nad vecou, aspoň do tej miery, do akej to ide. Skôr ako niečo niekomu vyčítať, hľadať vo veciach a situáciách skrytý odkaz, ktorý mi má byť doručený.  Dívať sa na situácie z pohľadu svojho, ale aj druhej osoby a snažiť sa ju pochopiť. Byť za svoje skúšky vďačná, lebo ma niekam posúvajú. To však neznamená, že to nie je doprevádzané sprostým slovom (niekedy celými vetami) alebo plačom. Je prirodzené, že určité veci je potrebné si prežiť, dopriať si čas  ich spracovať. Druhýkrát sa im ale vďaka tomu môžeme vyhnúť, lepšie ich zvládnuť alebo si ich tak nepripúšťať. Dovoľme si však aj občas plakať, zapiť to vínkom, prebiť športom alebo sa posťažovať blízkemu priateľovi.

Vnímajte, čo sa deje okolo vás:

Ako som už spomínala, v poslednom období viacero mojich priateľov rieši vecí, ktoré vôbec nie sú jednoduché, či už ide o zdravie, financie, vzťahy alebo falošné obvinenia. Keď ale vidím, s akým nadšením a pozitivizmom sa k tomu stavajú, sú mi veľkou inšpiráciou.  Potom sa zase objaví niekto iný, a povie mi, že ja inšpirujem práve jeho, napriek všetkému, čím si prechádzam.  To mi príde ako dostatočný impulz na to, budiť sa každý deň s odhodlaním byť pozitívna, energická a užitočná.

Život predsa nie je dobrý a zlý, čierny a biely. On len je a má mnoho farieb, pričom nikdy nestojíme dlho na jednom mieste. Neustále sa striedajú obdobia rastu a pádov, radosti a smútkov, zmien a pokoja, harmónie a stresu. Niekedy to nemusíme ani chápať. Úplne postačí, že sa zastavíme a pozorujeme, ako naše telo, myseľ, srdce či duša reagujú na rôzne situácie. Čo nás robí šťastnými a čo smutnými. Buďme radi, že cítime, že nie sme bezohľadní a apatickí. Nie kvôli iným, ale hlavne kvôli sebe.

Všetkým tým, ktorí prežívajú náročné obdobie, chcem odkázať, že bude zase dobre, len vydržte. Niekedy je potrebné brať život ako hru a lámať svoje presvedčenia. Veď viete, čo bolí, to rastie, a kto z nás by nechcel rásť? 

You Might Also Like

  • Gabi
    2. decembra 2017 at 11:31

    Krásný článek Mati ❤️💔 #soulmate