Praha, asi ťa milujem!

Je to oficiálne, som zamilovaná. Do mojej práce, do môjho bláznivého života, do Prahy. Brno prepáč, ale prišlo to rýchlejšie, ako som čakala, láska je proste nevyspytateľná. Ako to už so ženami býva, aj Praha robila zo začiatku drahoty, a nebolo to jednoduché. Všetko zlé však pominulo, alebo som sa s tým naučila žiť a zrazu vidím len to pekné, v bruchu mám motýle. Týždne začínajú mať svoju pravidelnú podobu a poriadok, za to víkendy sú vždy rande na novom mieste.

Dni utekajú nenormálnou rýchlosťou, škola ujde,  práca je skvelá, neustále poznávam nových ľudí, a mojím najväčším problémom je zosúladiť všetky aktivity tak, nech stíham nevyhnutné povinnosti, ale hlavne tie radosti. Na ,,wishliste“ mám minimálne 10 kaviarní a 20 reštaurácií, ktoré musím navštíviť. Do toho nespočetné množstvo festivalov, predstavení, trhov a výstav, z ktorých si človek nevie vybrať. Mám pocit, ako by sa vo mne niečo obrátilo, a so životom v Prahe sa vo mne opäť prejavujú doteraz utlmené túžby a vlastnosti. Mám chuť poznávať, komunikovať, rozprávať sa, byť otvorená všetkým šialeným plánom, prechádzať sa krásnou jesennou Prahou a objavovať neznáme zákutia. Žila som naplno predtým, žijem tak aj teraz, ale zase úplne iným spôsobom.

Väčšinu času v Prahe naozaj nie ste sami a ani osamelí, či už vďaka času strávenému s priateľmi alebo len tým, že stojíte v strede Václaváku (tam by ste si občas želali menej ľudí). Sú však aj dni, kedy cítite, že ste tu len vy a vaše myšlienky, s ktorými vám nikto nepomôže, a vy musíte spracovať to kvantum zážitkov a emócií, ktoré sa na vás hrnie. Je to však neopakovateľné, presne ako prvé dni zamilovanosti, keď ste roztržití, chcete byť všade a zároveň nikde, neviete sa poriadne sústrediť, túžobne očakávate víkend, podobne ako keď sa tešíte na prvé rande s vaším novým objavom. Nie je to vždy jednoduché a občas padáte únavou do postele, alebo skracujete spánok pri doťahovaní projektov. Pripomína mi to aj život v Londýne, s tým rozdielom, že človek tu má lepšie zázemie a hlavne uplynuli 4 roky, ktoré človeka pripravili na život zas  o niečo lepšie (alebo si to aspoň naivne myslím).

Podľa svojho naladenia si do života priťahujete aj ľudí, vždy presne takých, ako v danej chvíli potrebujete, či už aby ste sa niečo naučili, alebo len trávili čas pri činnostiach, ktoré Vás spájajú a užívali si prítomný okamih. Definujete na novo samého seba, svoj život v novom prostredí. Predtým môj život zvykol mať poriadok a snáď posledných 15 rokov som vždy vedela, kam ďalej ho chcem posunúť. Zahraničná skúsenosť, Londýn, vysoká škola, Brno, ďalšia škola, Praha, písať blog, nájsť si prácu…zrazu som tu a teraz, a mám pocit, že môj život píšem každým dňom, každým prítomným okamihom, každým novým ránom. Samozrejme, mám nejakú dlhodobú víziu, tú ma asi každý, nachvíľku ma však opustila chuť všetko plánovať, a tento krát sa snažím zorganizovať jedine to, nech toľko neorganizujem.

Ako som už spomínala, začiatky neboli najjednoduchšie a prišlo pár nepríjemným, ale i vtipných momentov. Napríklad, keď prvý deň v práci od nervozity pred pánom ,,helpdeskom“ z IT oddelenia rozlejete vodu hneď vedľa nového počítača, ktorý ste práve obdŕžali (prepáč Jakub), keď si nepamätáte mená kolegov, neviete komu tykať a vykať, keď ako premotivovaný študent si svoju prácu v obore tak považujete a snažíte sa, že  ľudom z fachu musíte prísť občas veľmi vtipný. Je to však niečo, čím si každý musí prejsť.  Mám pocit, že tieto dva mesiace v Prahe ma toho zase mnoho naučili a ani zďaleka to nekončí, skôr začína. Priveľa osobných lekcií, výziev a situácií, ktoré vždy nezvládnete vyriešiť ideálne, ale o tom je dospievanie a preberanie zodpovednosti za svoj život. Myslíte si, ako ste už dospelý? Ale len dovtedy, kým vás život nevykúpe v určitých momentoch.  Mysleli ste si, že budete už úplne nezávislí od rodičov? Ten čas ešte tiež neprišiel (možno dobré, že ešte nie). Na druhu stranu, je to aj obdobie plné krásnych momentov a nových zážitkov. Ste  tu a žijete podľa vlastných predstáv, rozhodli ste sa tak sami, nerozhodol to za vás nikto iný. Tento pocit za to naozaj stojí. A čo prevratné som sa naučila počas prvých Pražských dní?

Zbavte sa predsudkov, buďte otvorení a majte pokoru!

Zrejme nie je náhoda, že jeden z mojich najobľúbenejších literárnych príbehov je Pýcha a predsudok. Dlho som premýšľala, v čom spočíva čaro tohto príbehu, kým som si neuvedomila, že dokonale reflektuje realitu bežného života, bez ohľadu na miesto i čas.

Predsudky a predstavy sú súčasťou našich životov. Vytvárame si škatuľky a oddelenia, žijeme v naučených modeloch a logických systémoch, ktoré nám pomáhajú orientovať sa životom. Vytvárame si obrázky o tom, aká práca, škola, ľudia a aktivity sú pre nás ideálne. Občas sa však pýtam samej seba, čo z toho vychádza z môjho presvedčenia, a ktoré názory a hodnoty sú len dôsledok vplyvu spoločnosti, výchovy, rodiny, náboženstva či kultúry?

Máme vytvorené hodnotiace modely, a ľudí, ale i situácie podľa nich triedime, máme očakávania a keď ich niekto alebo niečo nespĺňa,  vyčleníme to, označíme za nemorálne, nehodné našej pozornosti, našej lásky. Nebolo by však krajšie ľudí, ale i veci v živote brať také, aké naozaj sú? Všímať si na ľuďoch to pekné a nesúdiť, v čom sa od nás odlišujú? Netriediť si ich hneď počas prvých sekúnd na múdrych, pekných, bohatých, namyslených, skazených, trápnych, ale dovoliť im byť sami sebou, vnímať len energiu, vibrácie a pocity, ktoré v ich prítomnosti máme? Zastaviť myseľ a nedovoliť jej robiť škatuľky. Hlaďme ľudom do očí a sledujme, čo cítime. Spolupodieľajme sa, vytvárajme situáciu v danom momente. Nepripravujme si dopredu čo povieme, ale vnímajme prítomný okamih, vzájomnú interakciu. Zastavme myšlienky typu, tamten ma šedivý vlas, henten je vysoký, tamtá je namyslená…predsudky a predstavy nám obmedzujú spoznať človeka, jeho energiou a vnútro. Zaradíme si ho, nasadíme okuliare a jednáme s ním cez ne, aby sa nám ľahšie žilo, pritom ide len o naše skreslenie, filter, cez ktorý ľudí vnímame a prisudzujeme im určité vlastnosti.

Skúsme to realizovať v medziľudských vzťahoch, v práci či pri dosahovaní našich snov. Verím, že si do života veci priťahujeme svojím naladením a dostávame to, čo potrebujeme, aj keď to tak vždy na prvý pohľad nevyzerá. Mňa samotnú milo prekvapila moja práca, v ktorej som našla omnoho viac, ako som čakala. Prekvapila ma Praha aj ľudia  v nej. To ma donútilo zamyslieť sa nad tým, ako je dobré veciam dať voľný priebeh, nesúdiť, stlmiť očakávania a len si želať. Samozrejme, treba za tým ísť, nie je to zadarmo, ale keď vám neotvárajú modré dvere, vojdite do žltých, kde sa tešia z vašej prítomnosti.

Možno zniem veľmi uvedomele, ale poprave,  nech hodí kameňom ten, kto nesúdi. Dlho som súdila ľudí, čo len sedia doma, kým som si tisícky kilometrov od domova neuvedomila, že mi tiež domov chýba. Súdila som ľudí, ktorí na sebe nepracujú, nechcú precestovať svet, nechcú skúsiť žiť sami so sebou, nestarajú sa o svoje telo, o svoju dušu. Občas si myslíte, že máte nejakú situáciu, životný postoj dokonale zvládnutý a môžete vynášať súdy? Potom príde život a postaví vás presne do situácie človeka, ktorého ste pre jeho správanie súdili, a vy si uvedomíte, že všetko môže byť inač.  Mali by sme sa podporovať, pomáhať si, ale nie sa vzájomne súdiť, na to nemá nikto právo. Každý ma svoju životnú cestu, svoje skúšky a radosti. Pokiaľ ste šťastný tam kde ste, s ľuďmi s ktorými ste, pri činnostiach, ktoré robíte, tak je všetko v poriadku. Niekto nájde šťastie v Brazílii, iný v Dubnici nad Váhom, niekto na Mont Blancu, a ja som ho na teraz našla v Prahe. Niekto chce študovať, iný cestovať, niekto pestovať víno, iný maľovať, niekto chce byť dobrovoľník, iný chce byť politik. Niekto sa potrebuje 4krát rozviesť, iná mať 12 detí, niekto žiť na pláži, iný na horách. Niekto fajčí, niekto pije a niekto je bio vegan gluten free.  Čím menej budeme súdiť, tým viac nám bude dovolené sa niečo naučiť od každého človeka, od každej situácie, ktorá nás postretne.

Buďme otvorení a vnímaví, láskaví a nesúďme. Snažme sa nazrieť na situáciu vždy z pohľadu druhého, aby nás k tomu nemusel prinútiť život. Nemôžeme si sadnúť so všetkými, nemôžeme ani chcieť, aby nás mali všetci radi. Môžeme byť však sami sebou a mať tie najlepšie úmysly, ísť vlastnou cestou a robiť to, čo cítime, že je v danom momente správne. Ja som rada za každého starého, ale i nového človeka v mojom živote, pretože mi to pomáha formovať sa, nastavuje mi to zrkadlo  a hlavne ľudia v Prahe sú  skvelí. 🙂 Celá Praha je skvelá, proste som zamilovaná. Zamilovaná do jej uličiek zapadaných zlatými listami, do jej odrazu na Vltave, do mojej práce. Užívam si čas stávaný so starými známymi, ale i nových ľudí, ktorých som vďaka životu v nej spoznala. Teším sa na víkendy plné aktivít, na nočný beh, na čas strávený v obľúbených kaviarňach, na prvý sneh, večeri strávené pri víne, na prechádzky a potulky. Mám pocit, že ma Praha nikdy neprestane baviť, že sa s ňou nikdy nebudem nudiť.

A že o týždeň bude možno všetko inak? Úprimne? Je to dosť reálne a vôbec by som sa tomu nečudovala. Veď je to prvá fáza zamilovanosti, keď si s vami hormóny robia čo chcú a vy ešte neviete, ako to dopadne. Treba však prebrať zodpovednosť za svoj život a žiť ho podľa vlastných predstáv, aj keď to občas nepôjde podľa plánov. Vtedy si poplačte, zanadávajte, zabehajte, zameditujte, pustite si Katarziu alebo sa len vysťažujte priateľom. Nech Vás však teší predstava, že nakoniec to všetko zvládnete, tak ako vždy. Budete silnejší, len musíte tomu veriť. Robte veci len s tým najlepším úmyslom, nevyčítajte si však zlyhania, lebo tie nás posúvajú vyššie a robia z nás tých skvelých ľudí, ktorými sme. Áno, život je o kompromisoch, ale nerobte veci len preto, nech sa zapáčite iným, robte ich preto, že to tak cítite vy sami.

PS: Keď neviete kde hľadať odpoveď, vždy sa nachádza vo Vašom vnútri.

PSS: Užívajte si prítomný okamih, pretože zamilovanosť podľa vedcov nemôže trvať večne. Prísun dopamínu, oxytocínu, endorfínov a adrenalinu sa časom vráti na normálnu úroveň, pretože  naše telo nie je schopné fungovať v tomto stave dlhodobo.  Naše hormóny sa utlmia a my sa vrátime naspäť do reality. Do reality, v ktorej sa ukáže, či šlo len o obyčajný ošiaľ alebo o trvalý cit, z ktorého môžeme vzniknúť krásny vzťah, a v tom Praha ešte Brno neprekonala.