Denník Slovenka píše

Nové cesty

Predstavy, sny, očakávania. Všetci ich dobre poznáme, všetci ich máme. Niektoré sa formovali už veľmi dávno a sú uložené hlboko v nás, iné vznikajú priebežne a ich priorita sa mení tak, ako naša cesta životom. Časť z nich si splníme, konkrétne situácie odžijeme, zanecháme a pokročíme ďalej. Stále je tu ale mnoho cieľov, o ktorých splnenie usilujeme. Občas sa to naozaj podarí a nás zaplaví pocit spokojnosti, inokedy sa realita ukáže byť diametrálne odlišná…no a potom sú tú ešte nové cesty a plány, o ktorých sme nemali  odvahu snívať, alebo sme ani netušili, že existujú. Často prichádzajú do nášho života nečakane a je len na nás, či im dáme zelenú. Takže dnes hlavne o nich. O nových cestách, o nových začiatkoch. Pretože tam, kde niečo končí, vždy  niečo nové začína!

No pekne od začiatku. Viete na čo som prišla? Že želania sa plnia! Naozaj. To je tak skvelé, no zároveň desivé zistenie. Pretože to čo chceme, nezodpovedá vždy tomu, čo skutočne potrebujeme, a keď to získame, nemusí to sprevádzať pocit naplnenia, s ktorým sme počítali. Z tohto dôvodu si čím ďalej tým menej stanovujem  ,,veľké“ ciele. Viac ma baví plaviť sa životom a rozhodovať sa za pochodu, pričom smer mi pomáha udržať môj  kompas – intuícia a vnútorný hlas, ktoré neradno podceňovať.

Samozrejme, môžeme túžiť po konkrétnom aute, po žene s mierami 90-60-90, po manažérskej pozícií presne za 4,2 roka. Alebo sa môžeme sústrediť na pocity, ktoré chceme prežívať. Dnes, zajtra, za 5 či 20 rokov.

IMG-20180927-WA0017Skúsme si preto namiesto špecifických názvov pozícií predstaviť, ako by sme sa naozaj vo svojej práci chceli cítiť? Ktoré svoje nadania by sme chceli rozvíjať? Aké výsledky prinášať? Prevláda pocit úspechu, status, či skôr naplnenie zo samotnej činnosti? Ide nám naozaj o to, aby sa naša pozícia volala manažér zemegule, alebo skôr o to, aby bol náš čas (a čas je v stále vzácenjší) dostatočne ocenený (finančne aj nefinančne) a zmysluplne vynaložený? Budeme šťastnejší, ak po našom boku bude stáť muž 187 cm vysoký, s hnedými očami a tričkom značky Guess, alebo s človekom, s ktorým môžeme mlčať a tešiť sa len so vzájomnej prítomnosti a pochopenia? 

My totiž ani tak netúžime po týchto ,,veľkých“ veciach, ale len po pocite, ktorý nám majú priniesť. Často ale tieto dve cesty zamieňame. Nedivme sa. Instagram je reklama na dokonalý život, Linkedin na prácu snov a od detstva máme pocit, že musíte chcieť veci, čo všetci okolo. Veci, o ktorých sa nás spoločnosť snaží presvedčiť. 

Sila vlastných pocitov

20180915_112400

Tie skutočné pocity sú ale silnejšie, lebo pramenia priamo z nás, sú originálne ako my samotní. Preto si predstavujem konkrétne situácie a ako sa pri nich cítim, nie dosiahnutý level.  Napríklad, ako sedím o 6 ráno nad morom, sledujem vychádzajúce slnko a cítim spojenie s prírodou, cítim slobodu. Čistú radosť. Prítomnosť. Netúžila som po dovolenke all inclusive. Túžila som len po zážitku, po novom mieste, po energii, po úniku z rýchleho sveta

…netúžim ani po dokonalej narodeninovej oslave, ale len po tom stráviť čas s ľuďmi, s ktorými rada zdieľam život. Po pocite, že niekam patrím. Predstavujem si ako raz moje deti behajú po záhrade mojich rodičov. Sme tam všetci spolu a pijeme nedeľnú kávu. Jeme bublaninu od babičky a  jarné slnko dopadá na naše tváre. Netúžim po dokonalom dome, po vile,  celý ten čas túžim len po domove. Takýchto predstáv mám v hlave nespočetne a často si ich vizualizujem. Lebo verím, že pokiaľ naše túžby vychádzajú priamo z nás,  je to dostatočná motivácia, aby sme ich naplnili. Dostatočný signál pre vesmír, že to myslíme vážne. A úprimne. Hovorím tu o vnútorných pohnútkach, a to je úplne iná ,,story“ ako tie vonkajšie, ako počet likes na Linkedine pri zmene pozície. Ako pochvala za nové auto.

Vieme snívať len o tom, čo poznáme?

Na sebe som odpozorovala, že pri tých ,,veľkých“  konkrétnych cieľoch som sa často dostávala pod tlak. Lipla som na tom, čo som poznala, videla, počula. Mávala som detailné predstavy, a ak to náhodou nevyšlo, alebo dopadlo inak, znervóznela som. Ciele a sny (minimálne podľa mňa) by nás mali motivovať, ukazovať smer, ale nemali by sme sa kvôli ním cítiť skľúčene.

Chápem, že takmer vždy pri ich formulácií vychádzame z toho, čo už poznáme. Konkrétny dom, konkrétny šport, konkrétna firma. Svet je ale omnoho viac, má mnoho rozmerov. Nepoznaných. Takých, ktoré si môžeme sami vytvoriť, bez limitov. Pretože niekedy nás vedia urobiť šťastným práve cesty, po ktorých sme ešte nikdy nekrášali, ktoré si vyžadujú zmeniť smer, vykročiť na neprebádané územie.

Čo je nové,  je ale desivé!

Včera som dočítala známy americký bestseller z roku 1998,  Who moved my cheese?

Kniha ukrýva veľa unikátnych a jednoduchých myšlienok, no ich aplikácia do života je už náročnejšia. Každopádne, jedna z nich so mnou výrazne zarezonovala:

,,Čo by ste urobili, keby ste sa nebáli?“

Skúste si odpovedať sami (úprimne), čo by ste aktuálne vo svojom živote zmenili, keby ste nemali strach? Ja som sa dlho nechala ovládať pocitom, že v každom jednom okamihu môjho života musím mať na všetko odpoveď, mať jasno, byť si istá. Prácou, bytom, ľuďmi aj mestom, v ktorom žijem. že všetko robím správne. Pritom som po dlhej dobe znova pocítila, že neviem kam presne chcem smerovať, na ktorú oblasť práce sa zamerať, kde sa rozvíjať…a samozrejme, že ma to zneistilo.   

Od strednej školy som si predstavovala, ako sa osamostatním, ako bude vyzerať môj ,,dospelý“ deň, aktivity, životný štýl…myslím, že som sa dostala tam, kde som chcela. Doviedlo ma sem mnoho ciest cez Slovensko, Londýn či Brno. Pražské obdobie je jedna neskutočná jazda, a až po viac ako 2 rokoch v tomto meste sa znova pýtam, čo bude ďalej? Odpoveď na túto otázku momentálne nepoznám, tak si dávam čas a povolenie, nemať všetko pod kontrolou.

IMG-20181025-WA0013Vydať sa na novú cestu, mnohokrát znamená vydať sa na cestu neznámu. Vzdať sa toho, čo máme overené, čo dôverne poznáme. Občas vzdať sa cesty, ktorá dlhodobo nikam neviedla, alebo mala svoju obmedzenú životnosť. Ja viem, ťažko sa opúšťa istota, cesta či príbeh, s ktorým sme sa stotožnili, po ktorom sme veľmi túžili kráčať, ktorý sme chceli zafixovať. Skôr či neskôr sa ale objaví križovatka a my sa budeme musieť rozhodnúť – kam ďalej? Pamätajte, neurobiť nič je tiež rozhodnutie. Ja si preto vyberám vykročiť na novú cestu.  Nepoznanú, možno trošku desivú. Uzavrieť minulosť, uvedomiť si prítomnosť, a otvoriť sa novým zajtrajškom. Dovolím si hneď nevedieť, kam ma nová cesta zavedie, kde skončím. Prvý krok je nabrať odvahu, a skúsiť to. Tak skúšam! 

Nové cesty = nové zážitky

Stačí začať zľahka. Napríklad, ísť na Boulder a zistiť, že ste možno našli nový obľúbený šport.  Že občas stačí o 23 hodine v piatok večer nastúpiť do auta, zapnúť si skvelú hudbu  a vydať sa na roadtrip smer Alpy. Len tak, pre radosť. Raňajkovať u jazera, večer sa dívať na západ Slnka z horských vrcholkov. Pustiť do svojho života nových ľudí, a tých, ktorí sa rozhodli pokračovať inou cestou ako je ta naša, nechať odísť. Zmeniť prácu. Spôsob, akým pijeme kávu.

Objavujme nové cesty a uvedomujme si, ako sa na nich cítime. Možno nájdeme to, čo sme ani nehľadali a príjemne nás to prekvapí. Alebo naopak zistíme, ktorá cesta vôbec nie je pre nás.

IMG-20180929-WA0105PS: Každá jedna cesta je ale iná, preto nezrovnávajme, nemajme očakávania. Správajme sa tak, ako cítime. Buďme sami sebou. No hlavne, majme otvorenú myseľ aj srdce. Objavujem, čo svet ponúka.  Pri tom všetkom si želajme, vizualizujme a verme, že život vie, čo nám posiela. Že je to presne to, čo potrebujeme!

 

You Might Also Like

  • Gabi
    4. novembra 2018 at 21:12

    ♥️