Denník Slovenka píše

Ako sa nestratiť (sám v sebe)

20180721_132725

,,Stratila som sa“, hovorím človeku vedľa mňa. On mi tým najláskavejším hlasom odpovedá: ,,Nevadí, to sa občas stáva. Veď ty sa zase nájdeš“. Dnes aj o tom, že všetci sa občas na svojej ceste stratíme. Podstatná je len jedna vec, aby sme sa znova našli. A niekedy sme sa vôbec nestratili, len sme museli zvoliť obchádzku, aby sme sa dostali tam, kam máme celý čas namierené. Sami k sebe.

Moje okolie by ma označilo za veľmi aktívneho človeka, dovolím si tvrdiť, že je na tom kus pravdy. Nič sa však nemá preháňať. V poslednej dobe sa totiž potýkam, no ako to nazvať, s určitými ,,problémami´´:

  1. Žijem moc rýchlo
  2. Chcem byť vždy a všade
  3. Hlavne nič nezmeškať
  4. Som dostatočne dobrá pre túto dobu?

Žijeme rýchlo

Žijeme v dobe plnej podnetov, a nekonečných možností. Je najmenej 20 spôsobom ako si môžete pripraviť svoju kávu, ako stráviť víkendové odpoludnie či piatkový večer. Denne na váš číha milión nových správ a  informácií, ktoré sa snažia získať si vašu pozornosť. Nepretržite. Najväčším problémom sa stáva čas. Teda rozhodnutie, ako s ním naložiť. Ako ho rozdeliť medzi prácu, priateľov, partnera, rodinu, koníčky, oddych, sebarozvoj, šport?

,,Je v poriadku, keď sa slovo efektivita prenesie z našej práce aj do nášho súkromia?“

Nikdy predtým sme nežili v dobe, ktorá by bola tak veľmi orientovaná na nás samých, na naše potreby, ako ta dnešná (minimálne sa to hovorí).  Nikdy sme neboli pod takým tlakom, ako sme dnes. Slovo efektivita sa z našej práce pomaly prenieslo aj do nášho súkromia. Chceme za svoj život stihnúť prežiť 5 životov, využiť možnosti, ktoré naši rodičia nemali. V práci, v súkromí, v partnerstve. Cestovať, poznávať svet, rozvíjať sa. Vidieť a zažiť. Podávať najlepšie výkony. Ostal tam však priestor na otázku – robí mi to radosť?

Chcem byť vždy a všade

Tento mesiac to budú už dva roky, čo žijem v Prahe. Zrejme vám neuniklo, že mám Prahu skutočne rada, a poctivo sa snažím využívať možnosti, ktoré mi toto skvelé mesto ponúka. Som extrovert, ktorý naberá energiu vonku, medzi ľuďmi, pri rôznorodých aktivitách. Navyše, miluje mesto. Každý človek ale občas potrebuje stráviť nejaký čas sám so sebou. Aj ja. Ďaleko od všetkých, niekde v prírode, alebo len vo svojej posteli. To som však posledné dva roky zanedbávala. Ustavične som sa za niečím hnala. Nechala som sa strhnúť tým rýchlym životom. S pocitom, že je to tak správne.

Nie je jednoduché priznať si, že by to mohlo byť aj inak. Veď som mladá, zdravá, mám slobodu, nemám záväzky, tak kedy inokedy, ak nie dnes? Práve teraz je ten pravý čas ,,makať“ na sebe, zároveň prežívať najlepšie obdobie svojho života. Ale len do okamihu, kedy som slová rada by som, mám chuť, chcela by som,  nenahradila slovom MUSÍM. Týkalo sa to aj aktivít, ktoré som robila predtým s radosťou. Keď ma však moja kamarátka upozornila, že som práve vyslovila vetu – MUSÍM byť šťastná, uvedomila som si, že by som sa mala nad sebou zamyslieť.  A vôbec, naozaj musím byť šťastná? Každý jeden deň? Je to vôbec reálne?

Hlavne nič nezmeškať

Tým, že som ešte donedávna súčasne pracovala a študovala, stal sa pre mňa voľný čas vzácny. Dopredu som plánovala, ako využijem každú voľnú minútu, no postupne sa z mojich milovaných pražských víkendov stala naháňačka za niečím ťažko popísateľným.  Pristihla som sa pri tom, ako v sobotu ráno vstanem, rýchlo idem behať, rýchlo dám prať, k tomu upratujem, raňajkujem a už premýšľam, či idem pracovať do kaviarne, chodiť po Prahe, ktorú výstavu v ten deň musím navštíviť, kde nakúpiť, kam sa kúpať, čo budem riešiť zajtra v práci. Roztáčam to koleso ešte v posteli, pár minút po zobudení. Všetko činnosti, ktoré mám rada, ktoré chcem stihnúť…ale len do okamihu, kedy sa z toho urobiť si pekný víkend stala povinnosť, a chytali ma výčitky už len pri predstave, že sedím doma.  A ak som náhodou sedela, musela som písať alebo sa vzdelávať, minimálne čítať knihu. Sledovať seriál? Jedine ak pri tom upratujem, jem, alebo varím. Začala som si plánovať čas na meditáciu, čas vyhradený na odpisovanie kamarátom. Čas na to, kedy zavolám domov. Hlavne byť efektívna. Lebo musím. Teda lebo chcem, samozrejme.

,,Máme tak veľa možností, a tak málo času.“

Jedna vec bolo prvotné nadšenie z Prahy, všetko bolo nové. Je to ako keď sa zamilujete a nemáte toho dosť. Ovládajú vás emócie a hormóny. Dostatočne nejete ani nespíte, ale raz príde deň kedy budete musieť spomaliť a vydýchnuť si. Keď som bola na návšteve u rodičov, ustavične mi vytýkali, že som rýchla, duchom neprítomná. Ja som sa len bála, že mi niečo utečie, tam vonku. Máme totiž tak veľa možností, a tak málo času.

Som dostatočne dobrá pre túto dobu?

Keď som spravila druhé štátnice, mohla si na čas vydýchnuť, stal sa presný opak toho, čo som očakávala. Namiesto úľavy som pocítila po dvoch rokoch zrazu veľkú únavu, nechuť a tlak na moju osobu. Ten najslnečnejší mesiac  v roku som sa každé ráno budila s pocitom, že na nič nemám náladu, víkend mi prišiel veľmi krátky. Jediné, na čo som mala chuť, bolo robiť nič, doslova. Alebo sa len zbaliť sa, utiecť pred životom, prácou, povinnosťami, dokonca aj pred aktivitami, ktoré mám tak veľmi rada. Keď to trvalo niekoľko dní, vedela som, že je niečo zle. Vyvrcholilo to, keď som jedno piatkové ráno sedela v práci, tupo pozerala do monitoru, a nad kávou sa takmer rozplakala. Som naozaj šťastná? Dáva mi to, čo robím skutočný zmysel? Kam sa tak ženiem? Kde je moja energia, motivácia, hnací motor, ktorý ma dostal až sem? Prišlo uvedomenie, že sa mi za 2 roky výrazne zmenil život, a ja svoj život milujem, naozaj,  len mi akosi dnes, včera a ani ten deň predtým nedáva zmysel

Splnila som si takmer všetky ciele, ktoré som si doteraz naplánovala, o niektorých som snívala 10 rokov. Za dva roky v Prahe som  vystriedala 2 firmy, 3 pozície a 4krát som sa sťahovala, čo je celkom dosť. Behom pár dní som spravila štátnice, presťahovala sa do centra Prahy, nastúpila oficiálne na full time a zabehla polmaratón. Mala som príležitosť prehodnotiť dogmata, naučené vzorce, ktoré som si so sebou dlho niesla, viac poznať samú seba. Ako každý človek, zažila som pár sklamaní a vytriezvení z vlastných ideálov. Nevadí, aj to je život, hovorila som si. Hlavne akceptovať veci tak, ako prichádzajú, nad ničím sa netrápiť. Veď to som predsa ja, vždy energická a pozitívna. Vždy šťastná. Veď musím. Predsa.

Problém bol, že mnohé ciele a sny som si premietla do iných ľudí, chcela im niečo dokázať, presvedčiť  ich, že na to mám, že za to stojím. Pravda je, že druhým je to šuma fuk. Každý rieši hlavne seba, nie je na tom nič zlé, práve naopak, je to úplne prirodzené. Preto robte veci kvôli vašej vnútornej motivácií a uspokojeniu, nie kvôli uznaniu iných.  

Spomaľ a dýchaj

Je prirodzené, že sa behom nášho života striedajú rôzne špecifické obdobia, orientované na výkon, prácu, oddych. Starostlivosť o seba vs. starostlivosť o druhých. Byť slobodný a vo vzťahu. Na život v meste, a potom zas na čas strávený v prírode. Všetko z toho môžeme mať radi, každé obdobie nám prinesie do života niečo iné. Ja som posledné obdobie hodila do úzadia  prírodu, šport a stal sa zo mňa mestský človek,  orientovaný na výkon, povinnosti a aktívny život. Ako som už spomínala, ja mesto milujem, čerpávam v ňom energiu a inšpiráciu, no nejde to stále. Chýbalo mi ticho, pokoj, príroda a les. Som zástancom aktívneho odpočinku, teraz sa ale učím mať rada ten pasívny. Prišiel čas na to uvedomiť si, že sa nedá ustavične podávať 120 % výkon. Navyše, sme rôzni, každý ma hranice inde, a to, čo je pre niekoho malá záťaž, môže inému spôsobovať veľké problémy.

Neznamená to byť lenivý, poľaviť, nevychádzať z komfortu. Prekonávať samého seba je skvelý pocit, musíme sa však naučiť rozoznávať, kde sú naše hranice, počúvať samých seba, svoje telo. Viem, že ja musím spomaliť. Nie, ja chcem spomaliť. Aspoň niekedy. Rýchlo jem, rýchlo kráčam, rýchlo rozprávam. To som ja. Energia. Oheň. Len sa naučiť s ním pracovať, aby nezhasol moc skoro. Preto som posledný mesiac mnohé veci prehodnocujem a dávam si čas.

My totiž  vždy vieme odpoveď na to, čo chceme, po čom tužíme, čo nám chyba. Len to nechceme počuť, alebo si nedoprajeme dostatok času, aby sme na to prišli. A občas sa len necháme strhnúť životom vonku, až zabudne, že ten skutočný život je v našom vnútri. Tak som si vzala dovolenku, odišla za Prahu a pár dní ležala na slnku, bola vo vode a robila som NIČ. Absolútne NIČ. Dala som si novú výzvu, nezúčastniť sa každej akcie, na ktorú som pozvaná, a o ktorej sa dozviem. (A aj písať už kratšie články, ale to mi dnes zase úplne nevyšlo). Občas idem po práci domov a som len doma. Upracem si (to ja milujem), čítam knihy, len tak rozjímam. Bez výčitiek (snažím sa).

,,Občas sa len necháme strhnúť životom vonku, až zabudne, že ten skutočný život je v našom vnútri.“

Ja viem, keby je vojna, alebo nie som zdravá, prišli by mi tieto moje problémy ako smiešne banality. Uvedomujem si, že my vo vyspelom západnom svete sme v Maslowovej pyramíde potrieb na samom vrchu, máme ten luxus riešiť lásku, sebarealizáciu, osobné naplnenie, zmysel života. Nemusíme sa starať o to, či zajtra budeme mať čo jesť, vďakabohu (zatiaľ). No nikde netrpí toľko ľudí depresiou, ako vo vyspelých krajinách. Je to náhoda? Spoločnosť, aj my sami si kladieme na seba vysoké nároky a očakávania, preto našu psychickú pohodu netreba podceňovať. Je to len o tom, nájsť svoje vlastné hranice. V mojom okolí identifikujem stále viac a viac ľudí, ktorí trpia syndrómom vyhorenia, a to sú relatívne mladí. Nemyslím si, že by teraz niečo podobné hrozilo mne, ide však o problém našej generácie a doby, v ktorej je veľmi jednoduché nechať sa strhnúť jej rýchlosťou, stratiť smer, svoj vnútorný kompas.

Tento článok píšem s úsmevom na perách, pritom pijem svoje cappuccino a užívam si dážď (konečne) za oknami mojej obľúbenej kaviarne, ktorá mi svojou záhradou pripomína záhradu mojej babičky…je nedeľa, a nedeľa sa snažím venovať sama sebe. Píšem, cvičím, prechádzam sa, dlhšie spím. Na nedeľu si väčšinou neplánujem nič konkrétne a robím len to, z čoho mám naozaj radosť, a snažím sa nemať z toho výčitky. Mám mnoho plánov a snov, radujem sa a za mnohé veci som vďačná, no musím si priznať, že nedokážem byť stále dokonalá, šťastná a spokojná. Mávam aj blbé dni, je mi smutno, necítim motiváciu. Tak to je, a je to tak v poriadku.

Preto pamätajte, vôbec nezáleží na tom, koľkokrát sa stratíme, dôležité je len vždy nájsť cestu späť. Sám k sebe. Dať svojmu životu zmysel, a to je celoživotná misia. 🙂

 

You Might Also Like