Denník Slovenka píše

Ako nepodľahnúť ruchu (veľko)mesta

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Mesto je skvelé, mesto je plné možnosti. Mesto je aj stres, turisti a hluk. Mesto je metafora pre vonkajší svet, ktorý má dopad na ten náš vnútorný. Môže nám brať  energiu, zároveň ponúkať dávku inšpirácie a pohodlia. Všetko je len uhol pohľadu. Predstavte si však, že by ste dostali návod, ako si z neho zobrať len to najlepšie? Presné kroky, ako v ňom (pre)ŽIŤ?

Už to bude rok, odkedy som napísala posledný článok a 3 roky, odkedy som napísala ten prvý. Teraz premýšľam, ako napísať ten dnešný, aby nebol negatívny, prehnane slniečkový, aby bol autentický, bavil vás, aby ste mu verili a nezhrozili sa. Ideálne, niečo normálne, ako život sám. Občas nám ale robia problém práve tie najbanálnejšie veci. Napríklad pochopiť, prečo sme TU, zmieriť sa so samým sebou, s našom priemernosťou, vlastným životom a jeho (ne)zmyslom. A popritom sa z toho nezblázniť.

Obdobia a pochybnosti

Dôvodov mojej nečinnosti je hneď niekoľko, od počiatočného zaneprázdnenia, hektického a stereotypného obdobia, cez pohodlnosť až po otázku, či to má ešte  zmysel vo svete, kde sme každý deň zahltení miliónmi reklám, textov a návodov na život? Vo svete, kde je každý kouč, mentor, špecialista, kde vám každá firma poskytuje toľko obsahu, ktorý za svoj krátky život na tejto planéte nemôžete nikdy pobrať? Cítim, že sme vystavení neustálemu boju o náš čas a pozornosť, o našich 24 hodín.

No možno práve kvôli všetkému vyššie zmienenému to zmysel má. Písanie je moja očista, vďaka ktorej si utrieďujem myšlienky. Píšem od srdca, práve o tom, ako v tomto svete prežiť. Ako vypnúť, nájsť si čas pre seba, zamyslieť sa, spomaliť, oddýchnuť si, o tom ako si užívať daný moment. Jednoduché veci, ktoré majú veľkú moc, ktorým sa sama učím.

Chcela by som pre vás život opísať tak, aby ste videli krásu v malých momentoch, ktoré môžete denne opakovať a práve v nich našli jeho zmysel. Zachytiť úlomky atmosféry v živote, ktorý sa ustavične mení. Ranný beh, poobedná káva, nedeľa v saune, prechádzka parkom. Vďaka slovám na vás preniesť radosť z varenia, času stráveného športom, hrabaním sa v hline na záhrade či zberom hríbov. To všetko môže byť rituál , ktorý nám dáva zmysel. Taký malý návod, ako pre(žiť) v meste, ako sa tešiť z každého dňa.

Náš vnútorný svet

IMG_20190303_124147_014Takto nazývam priestor, stav, rozpoloženie, spôsob, ktorým prežívame jednotlivé veci sami v sebe.  Schopnosť precítiť prítomný okamih. Zamilovanosť, západ slnka, rodinný obed, stav bezprostredne po zabehnutí maratónu. Malé aj veľké veci, tie každodenné, aj tie neopakovateľné. Možno je intenzita, s ktorou dokážeme tieto situácie prežiť daná výchovou, možno ide o našu osobnosť, no určite s tým ide pracovať. O tom celom je totiž vedomé prežívanie, meditácia či mindfullnes. Vždy sa plne účastniť každej činnosti, ktorú aktuálne vykonávame. Uvedomovať si, čo sa nám deje, vnímať pritom samého seba.  Sú intenzívne míľniky života, ktoré dokáže prežiť naplno takmer každý z nás. Narodenie dieťaťa či výhra v lotérií. Nebolo by ale krásne, keby takto intenzívne dokážeme prežívať každý jeden deň? Mať radosť z dažďa, horiaceho ohňa v krbe, z každého objatia s blízkymi?

Viem, nie je to ideálny životný pohľad do prostredia, v ktorom sa sama pohybujem, a v ktorom žije väčšina z nás. Prostredie, v ktorom máte byť plne sústredení, naháňať KPI, potlačiť emócie, osobný život, vidieť len ciel. Tu ma však napadá jedna otázka – nie je jediným spoločným cieľom našich  životov dôjsť raz k jeho koncu? Cieľ, v ktorom sme si všetci rovní. Líšime sa len tým, po akej ceste k nemu prídeme, a ako dlho to bude trvať. Kto by sa však za niečím takým naháňal? Nechceli by ste ho čo najviac oddialiť? Prečo to teda v živote robíme presne opačne? Naháňame sa, sme zafixovaní na budúcnosť, na to kde musíme byť za rok, za 5 či za 10. Ale jediné čo pevne máme v rukách, je dnešok.

Myslím, že mám dar prežívať veci intenzívne. Hlboký vnútorný svet, plný emócii, farieb a fantázie, no keď si nedávam pozor, môžem to ľahko stratiť, a o tom som sa už párkrát presvedčila.  Žít povrchne, medzi termínmi, povinnosťami, ktoré sa stanú iba povinnými bodmi každého dna, a cesta medzi nimi pomaly stráca zmysel.

Vnímanie prítomnosti

Je to ako keď máte týždeň voľna. Keď ho trávite na novom mieste, na dovolenke plnej zážitkov, príde vám ten týždeň plný a úžasný. Všetko je nové, vy vnímate rozmanité impulzy. Keď ten týždeň prežijete stereotypnou činnosťou, ktorú robíte mechanicky a roboticky, utečie vám to rýchlo, no neostane vo vás vôbec nič. Čo ale, keby to tentokrát urobíte inak? Keby ráno vstanete, idete sa prebehnúť bez ohľadu na aktuálne počasie? Potom dorazíte domov, a dáte si sprchu, ktorá je najskôr horúca, no na jej konci si pustíte na svoje telo ľadovú vodu, ktorá vás donúti prebrať zmysli ? Keď budete  pred 9 kráčať do práce, na tvári môžete mať úsmev,  pred ostatnými náskok. Váš deň totiž bude mat inú kvalitu. Vaše nastavenie bude iné. Každý deň prežívame mnoho vecí, ktorým môžeme vdýchnuť dôležitosť, a spraviť z nich významné momenty.

,,Každý deň prežívame mnoho vecí, ktorým môžeme vdýchnuť dôležitosť, a spraviť z nich významné momenty.“

Samozrejme, máme aj druhú možnosť. Zobudiť sa na tretie zvonenie budíka, nestíhať raňajky, naštvane prísť do práce, nejak prežiť 8 hodín, večer ľahnúť do postele, pustiť si telku, ísť spať. Každý deň, celý život. Nevidieť v našich dňoch nič pekné a povzbudivé.

Keď milujeme život

Jedno z období, kedy vidíme život plný farieb je, keď sme zamilovaní.  Jaroslav Dušek to popisuje tak, že naše srdce sa otvorí, čo vo svete dospelých nie je bežné. Na každého sa usmievame, aj obyčajné umývanie zubov s naším partnerom nám príde ako ta najkrajšie vec na svete. Nevadí nám, keď na nás nakričí šéf, ani keď nám ujde metro. Kde sa to však potom stratí? Naše srdce sa opäť zavrie a my máme pocit že partner sa zmenil, zamilovanosť pominula. No jediné čo sa zmenilo, sme my. Viete, keď sme zamilovaní, máme jednu veľkú výhodu a to sú hormóny, ktoré ako prišli, tak aj odídu. Naproti tomu, vedomé prežívanie ma výhodu inú.  Tým, že je vedomé, môže byť trvalé. Práve s tým by sme mali počas svojho života pracovať. Zachovávať a kultivovať si svoj vnútorný svet, plný fantázie, ako to dokážu malé deti.

Dospievanie a premena

IMG_20190714_163747_297

Dospievanie nás mení. Postupne, nenápadne. Zrazu si uvedomíš, že sa na veci nedívaš rovnako. Zvážnela som, menej sa usmievam, viac si robím starosti. Cítim to. Tie malé veci stratili význam, pohlcujú ma denné starosti. Strachujem sa o budúcnosť, podlieham pracovnému stresu. Zrejme je to prirodzené, ale nemyslím si, že nevyhnutné. Pokiaľ sme si toho vedomí, nič nie je stratené.

Je to ako keď držíme hladovku. Nie je to síce príjemné, ale už po pár hodinách bez jedla dokážeme precítiť dokonale jeho vôňu, naša myseľ je bystrejšia a predstavivosť silnejšia. Prebytok nám nikdy nepomáhal, a to je práve ono. Žijeme vo svete plného konzumu, jedla, oblečenia, spotrebných vecí, informácií, vzruchov a vzťahov. Mali by sme byť na vrcholu blaha, ale ja sa naopak často cítim smutná, vyčerpaná, bez energie a radosti zo života. A o tom to presne je. Nájsť tu radosť v malých veciach, v samotnom živote. Vymeniť kvantitu za kvalitu.

,,Vymeniť kvantitu za kvalitu.“

Prvá vec, ktorú robím po príchode do práce je, že si uvarím kávu. Nie automaticky, alebo aby som nezaspala, ale preto, že to je rituál, s ktorým mám spojené príjemné myšlienky. Káva ma poteší, nabudí, vďaka nej pôjde všetko jednoduchšie. Cez víkend pre mňa pitie kávy naopak znamená domácu pohodu, relax, ráno s blízkou osobou. Malá veľká vec.

Detská radosť

IMG_20190824_094820_729Život dieťaťa dokáže byt tak krásny práve vďaka tomu, že rodičia mu ho chránia. Nie všetky deti ale majú toto šťastie, a niektoré musia vidieť realitu života skôr, ako sú pripravené. No aj keď vám rodičia doprajú zdravé detstvo, je tento prechod náročný. Je to ako neustále balancovanie na kladke a keď sa konečne zastavíte a nájdete rovnováhu, zafúka vietor, a vy ju hľadáte znova. Vždy ju nakoniec nájdete vo svojej inej polohe, vďaka čomu môže prebiehať náš vývoj a sebapoznávanie. Tento fakt treba prijať, a nebojovať proti veterným mlynom. Skúste to však vysvetliť mladému človeku, plnému ideálov  a tvrdohlavosti. Stále sú tu ale veci, ktorých by sme sa určite vzdávať nemali. Charakter, hodnoty, pevná vôla. Tie totiž ohraničujú hracie pole, v ktorom žijeme.

Každý deň sa učím byť dospelou, no odmietam priať fakt, že by som sa musela vzdať svojho vnútorného sveta. Ten si chcem chrániť, aj keď niekedy to je výzva. Ak sa cítite niekedy podobne, nič si z toho ale nerobte. Niektorí svoj vnútorní svet objavia v 50tke, a niektorí nikdy. Výhra je už uvedomenie, že niečo také existuje a že sa mu chceme priblížiť. Inak povedané, že nechceme život len prežiť, ale, že ho chceme skutočne ŽIŤ.

Zmieriť sa s vlastnou priemernosťou

Keď otvoríme Forbes, vidíme rady tých úspešných. Tých 2 z 1000, ktorí hovoria ďalším tisícom čitateľov, že ak sa budú dostatočne snažiť, tak to môžu mať rovnako. Ja si to však nemyslím. Je to mix talentu, usilovnosti, schopnosti, osudu a aj šťastia.  Treba brať do úvahy aj tých 998, ktorí sa snažili a nevyšlo  im to, aj keď o tom nikto nenapíše. Možno to v živote najťažšie je zmieriť sa práve s tým, že sme normálni, priemerní, a aj tak žijeme nadpriemerný život v porovnaní so svetom. Že aj keď nevydáme album piesni, nebudeme sedieť v kresle Jána Krausa a nevynájdeme nový iPhone, môže mať náš život zmysel.  Že budeme vstávať, chodiť do práce občas mať skvelé a inokedy zase blbé dni.  A že večne budeme hľadať samého seba.

Každý z nás je v niečom výnimočný, v inom podpriemerný. Možno naše prednosti dnešná doba neocení, ale nemali by sme na tom zakladať  radosť zo života. Darom totiž môže byť aj úplne normálny život, ak si dokážeme vážiť a užívať to, čo máme. Rovnako, ako nie je zárukou, že úspech,  sláva  a bohatstvo nás spravia šťastnými. Od detstva ale máme kladené za príklad, že tieto dve oblasti spolu korelujú, preto sa nemôžeme čudovať, že to tak vnímame.

Pokiaľ máte veľké ambície, idete za ich splnením, lebo to tak cítite, motivácia ide z vnútra, je to všetko v poriadku. Pokaľ sa ženiete za tými veľkými cieľmi, lebo by ste mali, lebo vonkajší svet vás tam tlačí, nemám právo povedať, že to je nesprávne, no pripúšťam možnosť, že šťastní nebudete. Musím byť však opatrná aj pri význame slova – veľký cieľ – pretože, to môže pre každého znamenať niečo iné. Niekto si pod tým predstavy pozíciu prezidenta, iný farmu s ovcami na samote, ktorú by chcel vlastniť.

Život ponúka milión scenárov, a áno, víťazný je len jediný smer, ale inak, ako si myslíme. Neexistuje jeden unifikovaný pre každého, ale verím, že každý z nás nejaký ten svoj má. Objaviť ho, to je dar, to je skutočná výhra. Cítiť sa slobodne sám so sebou, a sám v sebe.

Viera, že nič nie je náhoda

Za ten môj nie úplne dlhý život som vypozorovala jeden opakujúci sa priebeh. Obdobie hľadania sa, výkyvov, potom obdobie stability, duchovna, rovnováhy a radosti…následne nový vietor, rozruch a motivácia, ktoré opäť spejú k rozporu. Tak ako sú ročné obdobia v prírode, bývajú aj v našom živote.

Keď už neviete ako ďalej, prestaňte to tlačiť. Nechajte sa viesť. Kolobeh neustálych zmien vás niekam dovedie, veď všetko je dočasné. Náš čas na tejto planéte, naša práca, sny, zdravie. Naše odhodlanie aj motivácia, náš majetok. Možno aj táto planéta sama. Život je krátky a niekedy môže skončiť behom sekundy, to netuší nikto z nás. Je to hra na štatistiku a je naša voľba, ako s tým časom naložíme. Akú kvalitu životu dáme.

Vlastne by som chcela strašne málo, pritom tak veľa. Pravidelne nájsť samú seba, vždy keď mnou život zatrasie, keď sa prirodzene zmením ja sama. Vrátiť sa do svojho stredu. Byť mierumilovná osoba, ktorá má pokoru, trpezlivosť, pochopenie. K sebe, k ostatným, k svetu. Mať okolo seba ľudí, vďaka ktorým viem, o čom je priateľstvo. Ktorí ma učia, sú mi oporou. Mať možnosť založiť rodinu a vidieť vyrastať svoje deti v milujúcom prostredí, vybudovať im nádherné detstvo. Zanechať svojim vnúčatám ZEM, na ktorej budú na horách ľadovce, lúky plné včiel a lesy plné húb. Prostredie, kde v studni bude pitná voda a oni budú môcť zažiť 4 ročné obdobia. Možno to tak bude, možno nie, ale môj život je jediná vec, s ktorou môžem nakladať podľa uváženia, a snažiť sa zamedziť negatívny vplyv na ostatných. Občas musím akceptovať fakt, že 7 mld. ľudí na planéte nemôže robiť prácu, ktorá ma hlbší zmysel, no zároveň môžeme jednotlivo obmedzovať činnosti, ktoré zmysel nemajú a majú naopak negatívny dopad na iných.

Život je dar, ktorý si kvôli vlastnej hlúposti často nevážime. Občas ma unavuje, že JA sama som zmes mnohých ľudí v jednom. Bývam motivovaná, pyšná, egocentrická osoba, ktorá verí že byť úspešní znamená byť šťastní. Občas koketujem s myšlienkou, že život nemá zmysel žiaden a šťastie hodnotím podľa toho, či sa veci dejú v súlade s tým, čo chcem, a keď to tak nie je, považujeme to za nešťastie.  Ale zároveň verím, že ozajstní úspech je prežiť život tak, aby sme si nemuseli vyčítať premárnené minúty, odpustili si chyby a našli samých seba. Šírili okolo seba lásku. Žili najlepšie, ako vieme.

You Might Also Like