Denník Slovenka píše

Umenie žiť (aj sám)

20180302_145900

Bez ohľadu na to či máte alebo nemáte partnera, priateľov alebo rodinu, nastanú vo vašom živote situácie, kedy sa ocitnete sami, či už doslovne, alebo len pocitovo. Keď vás nikto nebude chápať, keď budete stáť pred rozhodnutím, ktoré neurobí nikto za vás, keď nebude mať na vás nikto čas. Vedieť byť sám  je preto niečo, čo by sme sa všetci mali naučiť, ak chceme, aby sa nám žilo ľahšie. Vnímajme  to ako skvelú príležitosť  spoznať lepšie samého seba,  žiť svoje sny, realizovať svoje plány, byť lepší človek, byť tým, kým sme si vždy želali byť. Pýtate sa ako? Nemám jeden univerzálny návod, mám však spôsoby, ktoré mi pomáhajú.

1. Nie všetko v živote sa deje tak, ako chceme

Akceptujme, že nie vždy všetko bude tak, ako chceme. Väčšinou máme svoju vlastnú predstavu o tom, ako by mali veci v živote vyzerať, ako by sa mali ostatní správať, a keď sa tak nedeje, naše očakávanie sú nenaplnené a my pocítime sklamanie. Až časom zisťujeme, že všetko dopadlo najlepšie, ako mohlo. Presne tak, ako malo. Občas to racionálne chápeme ihneď, ale je potrebné dať čas emóciám, aby dozneli.

Ďalej musíme prijať fakt, že nikdy nestojíme na mieste, život je stále v pohybe. Striedajú sa rôzne fázy, obdobia a etapy.  Vždy keď niečo skončí, niečo iné sa začne. Preto nestrácajme čas tým, čo je nenávratne preč, čo už nemôžeme zmeniť, ale prijmime veci tak, ako k nám prichádzajú. Nechcem tým povedať, aby sme sa vzdávali pri prvej prekážke, aby sme si nešli za tým, o čo dlhodobo usilujeme. Práve naopak, robme veci na maximum ale len do momentu, kedy máme na ne vplyv. Keď už nemáme, nebojujme s tým, pretože ak na niečo moc tlačíme, škodíte tým len sebe, a uniká nám všetko ostatné.

,,Čo k vám patrí, to sa vráti, a čo nie, uvoľní priestor pre to nové.“

Ak aj napriek tomu budete stále pochybovať, spomeňte si na tie prelomové okamžiky, ktoré máte za sebou. Na časy, kedy ste sa museli pohnúť ďalej. Keď ste sa naposledy rozišli, keď ste zmenili prácu, keď ste sa presťahovali a netušili ste, čo na vás čaká. Museli ste akceptovať realitu, ktorá nebola vždy príjemná, prispôsobiť sa, zareagovať na okolnosti, rozhodnutia iných, vystúpiť z komfortnej zóny. Teraz sa zamyslite, ako ste sa odvtedy zmenili, čo vám to prinieslo, kam vás to posunulo? Aký človek ste vďaka tomu dnes? Chceli by ste sa vrátiť späť v čase? Ja nie, ja som rada tam, kde som, aj keď cesta sem nebola vždy jednoduchá a príjemná. Nemôžeme si vždy vybrať, pred aké situácie budeme postavení, ale to ako na ne zareagujeme je už len na nás. Tak na to nezabúdajme.

,,20% je to o tom, čo prináša život a v 80 % o tom, ako na to zareagujeme.“

Mne pomáha nevyčítať si predošlé rozhodnutia. Naučila som sa pri rozhodovaní počúvať samú seba. Vsádzam na úprimnosť voči iným, a hlavne voči sebe. Vyslovte to, čo podľa vás vyslovené  byť má. Konajte tak, ako by už nemuselo prísť žiadne zajtra. Nekalkulujte zbytočne. Často váhame, pochybujeme, pritom odpoveď si nosíme v sebe, tak sa nebojme priznať si to, rozhodnúť sa a potom nechať veci, nech sa stanú. Nemáte vplyv na to, ako zareagujú ostatní, ako zareaguje partner, rodičia, šéf. Keď však budete autentickí vy sami, dá vám to slobodu, že ste sa rozhodli najlepšie, ako ste v danom okamihu mohli.

2. Neboj sa veci prežívať

Z dlhodobého hľadiska sa považujem za veľmi šťastného človeka, ktorý miluje život. To však neznamená, že nebývam smutná, nahnevaná, sklamaná. Som bytosť, ktorá veci prežíva, tie dobré aj tie zlé, ale zároveň sa nenechávam nimi vykoľajiť (aspoň sa o to snažím). Keď ma niečo naozaj rozhodí, skôr ako na to zareagujem,  pomenujem problém.  Predýcham to, napíšem na papier, a zisťujem, prečo sa ma to tak dotklo. Vraj sa to volá vedomé prežívanie. Pokiaľ ide o negatívne veci,  hovorí sa, že všetko čo si vedome prežijeme a spracujeme, sa už nemusí opakovať. Nebojme sa preto plakať, keď to na nás príde (hlavne ženy). Povedzme, že sme nahnevaný, že sme smutný, že nás niečo sklamalo. Nenechajme si tým pokaziť celý deň, týždeň či  mesiac, ale akceptujme fakt, že máme právo na rôzne nálady a emócie. Nemusí to definovať nás samotných, ani hneď znamenať, že sme negatívny človek. Definuje to iba udalosti, ktoré prežívame. Sme ľudia a emócie sú naša prirodzenosť. Keď pochopíme, čo nás rozosmútilo, nemusíme si svoj nepokoj už vybíjať na druhých ľuďoch, našom psovi, či nábytku.

,,Žime aj s možnosťou toho, že budeme zranení.“

To isté platí aj o tých pozitívnych emóciách. Zistite, čo vám vždy zdvihne náladu, čo vás robí šťastným, po čom sa cítite dobre, a vyhľadávajte tieto situácie. Keď potrebujem spracovať svoje myšlienky idem si zabehať, alebo meditujem. Keď ma ovládne stres, napíšem si zoznam úloh a zamyslím sa, čo sa stane, ak nejakú náhodou nespravím. Naozaj nastane koniec sveta? Vo väčšine prípadov nie. Keď ma zraní správanie iného človeka, zamyslím sa, prečo sa ma to dotklo. Pomenoval moje slabé miesto, bodol do niečoho, čo nemám spracované? Znížil mi sebavedomie? Zachoval sa inak, ako som vtedy čakala? Spravil niečo, čo nie je v súlade s mojimi hodnotami? Netvárme sa, že sme nedotknuteľný, že sa nás nič netýka, že nám je všetko jedno. Žime aj s možnosťou toho, že budeme zranení. Buďme odvážny, skúšajme nové veci, riskujme, buďme prirodzene zvedavý. Žiť v istote je fajn, ale nečakajme, že tam niečo moc zažijeme. Toto mi nedávno pripomenul môj kolega Jiřka, pri jednom rozhovore o živote.

,,Mati, radšej zhorieť, ako vyhasnúť!“

Viete čo? Mal pravdu. Nemám rada hystériu, ale nebojím sa emócií. Cítiť ich, prejavovať ich. Objať koho mám rada, povedať ľúbim ťa, priznať si, že som zranená, alebo smutná. Taká som, a je to veľmi oslobodzujúce. Kto sa totiž emóciám bráni, o veľa sa pripravuje. Život je na to, aby sa skutočne žil, nie len prežíval. Nie vždy napĺňam očakávania priateľov, partnera či rodičov, ale vedome sa snažím nikomu neublížiť. Chcem žiť plný život, nebojím sa riskovať, chcem objavovať. Chcem horieť. A čo vy?

3. Buď človek, ktorý si vždy chcel byť

Občas sa v mojom živote objavia aj pocity sebaľútosti nad tým, čo nemám, nad tým, čo mohlo byť. Nad tým, že sme vlastnú hodnotu zverili do rúk druhého človeka, a keď odíde z nášho života on, ako by si vzal aj kus nás samých. Každý za život zažije pocit, že je opustený, ublížený a zranený, že za nič nestojí, že nebol pre niekoho dosť dobrý. Nejaké jazvičky, ktoré si v sebe nosíme, ktoré nás formujú, ktoré nami otrasú, ublížia nášmu sebavedomiu. Môžete sa pokúsiť to prebiť intenzívnym randením a tindrom, alkoholom, čokoládou, nákupmi, športom, novými aktivitami. Keď však ostanete sami so sebou, zase vás to dobehne. Sami pred sebou totiž neutečiete nikam, ani na druhú stranu sveta. Musíte si to prežiť vy sami a akceptovať, že po niektorých ľuďoch proste ostane prázdno. Máte však na výber. Ignorovať to, bojovať s tým, alebo sa  tomu postaviť a vyriešiť si to. Zistiť, že pre nikoho nebudete nikdy dokonalý, iba sami pre seba. Vtedy je ten správny čas, položiť si pár otázok:

  • Akú energiu chcem zo seba vysielať?
  • Som taký človek, aký som vždy chcel byť?
  • Kým som bola, kým som dnes?
  • Kým chcem byť o ďalší rok?
  • Ako chcem, aby ma vnímali ľudia?
  • Akými ľuďmi chcem byť obklopený?
  • Akým činnostiam chcem venovať svoj čas?
  • Akého partnera chcem mať po svojom boku?

Tieto otázky si kladiem pravidelne. Akceptujem, že nikdy nebudem hotový človek, je to celoživotná cesta. Nikdy však nebude lepšia príležitosť pracovať na sebe, ako v momente, keď ostanete sami.  A viete na čo som prišla? Že je toho času zrazu strašne málo, že je príliš vzácny na to, aby sme ľutovali to čo bolo, to čo nemôžeme zmeniť. Preto sa sústreďme na to, čo zmeniť môžeme. Na seba. Na budúcnosť.

Tak som sa rozhodla ten voľný čas (ktorého je popri práci, škole, blogu, behu, písaní, knihách, Prahe a všetkom ostatnom strašne málo) venovať sebe. Meniť sa na človeka, ktorým som vždy chcela byť. Nie vždy mi to ide, nie vždy sa mi chce, ale snažím sa…preto som tento mesiac spontánne navštívila Rím, v máji plánujem Portugalsko, Hamburg. Preto som sa prihlásia na polmaratón, na charitatívny beh. Preto píšem tento článok. Kedy začnem s jogou a novým cudzím jazykom ešte netuším, viem však, že všetky tieto veci robím kvôli sebe. Lebo ma bavia, lebo mi dávajú zmysel. Vedieť a vidieť zajtra to, čo si dnes neviem ani predstaviť.

4. Akceptuj, kto naozaj si

Bývali časy, keď som sa chcela páčiť všetkým, keď som nevedela úplne prijať to, kto naozaj som, keď som sa porovnávala s kamarátkami. Žehlila som si vlasy, robila aktivity, lebo ich robili všetci ostatní. Dnes už akceptujem, že hoci celý život cvičím, namiesto nôh modelky mám nohy atlétky (ale nie dokonalej atlétky). Proste mám svaly. Čo by za to niekto dal?  Akceptujem, že boyfriend jeansy na mne vyzerajú divno, ale v sukni a šatoch vyzerám dobre. Vysoké topánky nosím len výnimočne (na svadby, promócie, grand openingy…), preto si ich nedám nikdy na prvé rande, nech muž nežije hneď od začiatku v omyle, že som niekto iný…za to tenisky k šatom? Tak to som presne ja.

Červený rúž  a BB cream je jediné, čo som schopná behom bežného rána na seba dať. Nikdy nebude zo mňa to dievča, čo má paletku 40 tieňov na oči. Milujem, že som tmavý typ, že sa dobre opálim, že mám kučery, ktoré každý deň vyzerajú inak. A ja som rada iná. Milujem etno štýl, náramky, vzory, šatky, značku Promod a mašle vo vlasoch. Rozprávam viac ako väčšina populácie, búcham skrinkami a v kúpeľni po mne ostáva voda. Keď sa uvoľním, som hlučnejšia, a občas poviem aj to, čo sa nahlas nehovorí. Milujem ľudí, a rada svoj život zdieľam online, bez nejakého skrytého úmyslu. Ale už viem, kto som a nesnažím sa to zmeniť, iba sa rozvíjať. Keď si to však situácia vyžaduje, viem sa troška skorigovať.

,,Buď energiou, ktorú chceš sám priťahovať.“

Keď zistíte, kto naozaj ste, budete šťastní len tak sami so sebou, vystačíte si, a zrazu zistíte, že vôbec nie ste sami. Navyše, je to skvelý filter na ľudí. Už sa nepokúšam zapáčiť každému, ale len tým, ktorým je sympatická moja energia, osobnosť, moje R, to kto naozaj som. Veď chceli by ste usilovať o pozornosť niekoho, kto vo vás nevidí nič výnimočné? Sama milujem energických ľudí, inšpiratívnych, silných. Sama taký človek chcem byť. Na druhých najviac milujem ich osobnosť. Snažím sa nedeliť vlastnosti ľudí na dobré a zlé,  ale vnímať ich ako celok, a chcem, aby tak bolo nazerané aj na mňa.  Byť vnímaná ako človek, ktorého vo svojom živote máte radi, ktorý vás obohacuje, a keď tam nebude, pocítite to, lebo ho nejde nahradiť. 

Keď som v nedeľu ráno sedela v lietadle na spiatočnej ceste z výletu z Ríma, premýšľala som nad tým, čo keby lietadlo teraz spadne. Nebála som sa, stane sa to, čo sa má stať. Čo však môj život? Ľutovala by som niečo? Neľutovala. Neľutujem jediné objatie, bozk, úsmev. Jediný zážitok, ani bolestnú skúšku. Jedine to, čo som ešte neurobila, a chcela by som.

PS: Správni ľudia prídu do vášho života vždy v tom správnom čase!

You Might Also Like