Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, koľko podôb môže mať jeden človek? A či sa môže skutočne zmeniť? Nie je to len tak, že sa pod vplyvom rôznych životných udalostí prejaví niečo, čo je súčasťou jeho povahy – podstaty úplne od počiatku? Dnes o otázkach, na ktoré jednoznačné odpovede neexistujú, ale jednoznačne sa oplatí nad nimi zamyslieť.
Som iný, ale stále som to ja
Nikto sa nedelí len na introverta a extroverta, dobrého a zlého, divokého alebo pokojného. Domnievam sa, že v každom z náš je zmes všetkého, namiešaná však v rôznych pomeroch.
Hovorí sa, že sme takí, ako najbližších 5 ľudí v našom živote. Otázkou je, má na nás vplyv týchto 5 ľudí, a my sa im len prispôsobujeme? Alebo presne naopak, vyberáme si ich vedome (možno nevedome) my sami, lebo sú nám niečím blízki? Ako to celé vlastne funguje? Sme menení, alebo si k sebe len prirodzene priťahujeme niečo podobné, sympatické, nám príznačné?
Veď ľudia v živote sa rôzne vyvíjajú, dospievajú, rastú, sťahujú sa, menia prácu či záujmy a stretajú iných ľudí. Pri vzájomnom pôsobení energií, pováh a udalostí v sebe niečo prebúdzajú, dráždia, stimulujú a ovplyvňujú. Nachádzajú dokonalé rozdiely, alebo dokonalú harmóniu. Je to neustála interakcia, ktorej sme súčasťou. Niektorí ľudia sa u nás zdržia len pár hodín, niektorí pár mesiacov a iní pár rokov. Každý z nich však môže bez ohľadu na čas zanechať výraznú stopu v našom živote. A to sú ti skutočne signifikantní ľudia.
Ľudia, ktorí nás veľmi ovplyvnia, rozbúrajú naše pevné postoje a presvedčenia, donútia nás prehodnotiť názory, pozrieť sa na život z inej strany. Jednoznačne nás obohatia. Niekedy to môže byť náročné a bolestivé, inokedy krásne a osudové. Naše spriaznené duše, spojenia z minulých životov. Veď my ľudia sme si vzájomné zrkadlá. Niekto v nás zrkadlí 20 % našej divokosti, iný 2/3 našej citlivosti, a ďalší polovicu našej drzosti. Preto je možné, že sa pri niektorých ľuďoch prejavujeme presne opačne, ako pri iných. Každý z nich totiž zrkadlí naše odlišné JA. Nakoniec môžeme byť až sami prekvapení, čo v sebe objavíme.
Toto všetko sú podnety, ktoré nás dokážu dokonale zmeniť, alebo v nás len prejaviť tú časť našej podstaty, ktorú sme skrývali pred inými, alebo sami pred sebou. Niekto vám povie, že ste sa zmenili, ale ste to stále vy. Len ste sa posunuli, iné objavili, iné stratili, iné pochopili.
Život nezastavíš
Život je neustále meniaci sa proces, ktorý nejde zastaviť. Sme stále skúšaní, obohacovaní, konfrontovaní, spokojní a frustrovaní, zaľúbení a zranení, nájdení alebo ešte viac v sebe stratení. Nachádzame svoje silné stránky ale aj bolestivé miesta. Pýtam sa však, skončí tento proces niekedy, alebo ide o celoživotnú púť?
V určitých obdobiach života sme prirodzené hladní po niečom novom a vyhýbame sa stálosti, nude. Čo sa však stane, keď sa usadíme a prestaneme skúmať? Unavení neustálym hľadaním, rýchlymi zmenami, túžiaci po chvíľke istoty a pohody. Niekedy s túžbou zakonzervovať to, čo sme práve dosiahli, to kde sme. Naše postavenie, status, partnerský stav, pocity, úspechy. Je to vôbec možné? A nebude toto zakonzervovanie ,,dočasného“ ideálneho stavu dôsledkom dlhodobého ustrnutia?
Mnoho ľudí žije na prvý pohľad spokojne, vnútorne sú však nespokojní. Čo im chýba? Je to tým, že prestali hľadať? Chceli si spraviť prestávku u v živote, ktorý však nezastavuje? Alebo tým, že sa boja toho, čo by ich skutočne urobilo spokojnými? Cez dogmata, ideály a konvencie uverili modelu, ktorý ich má urobiť šťastným, dlhodobo rozvíjajú len svojich 50 % istoty, stálosti, nemennosti. Zabudli však na svoju zvedavosť, divokosť, nespútanosť. Na tých ďalších 50 % ich bytia. Čo ak v nás drieme potenciál, ukrývame v sebe milióny nových farieb a odtieňov? Pokiaľ ale nič v živote nezmeníme, uspokojíme sa s tým, čo máme a uveríme tomu, že nemôžeme žiť inač, tak to nikdy nezistíme.
,,Jediná istota v živote je, že všetko sa vždy zmení. To je na živote to najkrajšie, zároveň to najstrašidelnejšie.“
Život je neustále v pohybe a o neustálom nachádzaní rovnováhy. My síce stojíme, no zem pod nohami sa hýbe a ak práve chytíme rovnováhu ale presmerujeme našu pozornosť inam, je dosť pravdepodobné, že ju opäť stratíme. Od života sa nedá vziať pauza. Život nám schválne hádže do cesty situácie, na ktoré nie sme pripravení, aby sme sa pohli ďalej.
Navždy vs. nikdy
Prečo je toľko rozvodov, prečo sa ľudia v 50tke, keď majú rozbehnutú kariéru, vydajú na druhý koniec sveta zmeniť svoj život? Dá sa sľubovať navždy, a hovoriť nikdy? Ako môžeme vedieť, v akej situácií sa ocitneme za 10, či 30 rokov? A čo vnútorný boj racionálna a srdca, ktorému dať prednosť?
Je veľmi ťažké vykročiť zo spoločenských dogmat, zabehnutých ideálov či presvedčení, zabudnúť na očakávania rodičov, priateľov, kolegov. Ešte ťažšie je prelomiť očakávania, ktoré máme od seba my sami, rozbiť niečo, na čom sme si zakladali posledných pár rokov nášho života, v čom ste boli vychovaní.
Na mieste je teda otázka, či ukazujeme iným našu skutočnú podobu, alebo len ilúziu o našej osobe, ktorej sme sami uverili? Prečo svet a doba nastavuje pravidlá, ako sa mame chovať, ako je správne žiť. Keď sa však pozrite okolo seba, tak len jeden prípad zo sto funguje podľa týchto kritérií. Každý vzťah či rodina, manažér či priateľ má nejakú odchýlku od požadovaného normálu a to je paradoxne tá najväčšia prirodzenosť.
Čo ak máme skvelú prácu, domov, zázemie, istotu. Ale čo ak k tomu všetkému máme aj vnútorný pocit, že máme zbaliť kufre a odísť, na druhú stranu sveta? Možno aby sme tam našli samého seba, možno aby sme pochopili, že sa chceme opäť vrátiť domov, a budeme tu žiť šťastnejší ako kedykoľvek predtým.
A dá sa vôbec objaviť samého seba? Nie je to cesta bez konca? Dnes som sa možno našiel, ale zajtra zas budem iný človek. Život nie je statický, a pokiaľ si ho taký budeme chcieť spraviť, nebudeme s ním rásť, bojím sa, že spokojnosť nenájdeme. Na druhú stranu, niekedy človek hľadá tak dlho vonku, vo svete, mimo seba, že sa zabudne dívať na to všetko skvelé, čo už má. Na to, kým naozaj je.
Ľudia v nás
Je možné, aby sa z domáceho a usedeného introverta stal extrovertný cestovateľ, len si musel počkať na ten správny impulz? Čo keď sa z notorického záletníka stane milujúci otec a oddaný muž, lebo stretol tu správnu ženu? Čo keď sa z experimentátora stane klasik? Z milovníka prírody, milovník mesta, a opačne? Kde sú limity? Nie sú len v našej vlastnej hlave? Kto iný ich prelomí, ak nie my? Neuverme predstave, že sme nejakí, a nemôžeme byť už nikto iný. Môžeme byť všetko, čo cítime, že chceme byť! Alebo sa o to aspoň pokúsiť.
Zbúrajme dogmata, a nedržme sa len pri zemi. Počúvajme srdce a intuíciu, neklamme samých seba! Nebojme sa citov a sklamaní. Veď to je život a pokiaľ niečo cítite, stále ste nažive, a to je predsa najviac. Nebojte sa od základu zmeniť svoj život, alebo ho zmeniť len trošku. Prečo udržovať niečo, v čom nie sme šťastní? Keď sa ocitneme na križovatke života, môže to byť veľmi ťažké rozhodnutie, kľukne aj to najťažšie, ktoré nás doposiaľ stretlo. Ale spýtajme sa samého seba, čo naozaj chcem? Kde chcem byť za rok? Kto bude žiť s mojím partnerom, ja či moja rodina? Kto bude robiť túto prácu, ja či moji priatelia?
,,Vedieť pomenovať, čo cítime a dať to najavo, nie je slabosť. Práve naopak, najväčšia slabosť je báť sa priznať si to, kto naozaj sme, a čo naozaj cítime.“
Prečo je dovolené deťom byť spontánne, experimentovať, nemať stres, byť stále šťastné, úprimné a robiť, čo ich napadne? Ale ako náhle ste dospelým, musíte sa správať podľa toho, čo sa od dospelých čaká, automaticky máte stratiť detskú hravosť a schopnosť žiť pre daný okamih. Lebo zodpovednosť, lebo stres, lebo istota…k čomu vám to bude, ak vás zajtra zrazí auto, trafí vás blesk, alebo spadnete do Vltavy?
Ja viem, keď niekoľko rokov žijete určitý život, bojíte sa ho zmeniť. Sama si stále formujem svoje predstavy o živote a neustále ich prekopávam tým, ako svoj život žijem. Mojím najväčším predsavzatím je ale žiť podľa vnútorných pocitov, a nestratiť samú seba. Nedostať sa do začarovaného kruhu práca, ktorá ma nebaví, hypotéka, deti, nedostatok času, rozvod, nerobiť svoje koníčky, a uveriť, že to tak je správne, lebo tak žijú všetci. Keď príde situácia, ktorá nie je jednoduchá, zvládnuť ju, najlepšie ako viem, bez popretia samej seba.
Ale hlavne. Byť úprimná a hovoriť viac ďakujem. Objímať sa, smiať sa, plakať, byť a nebáť sa povedať to, čo skutočne cítim. Hovoriť mám ťa rada, som za teba vďačná a moc ťa milujem. Hlavne nechcem ustrnúť, a pýtať sa niekedy samej seba, čo by bolo keby som to vtedy skúsila? Možno narazím a stratím istotu, pevnú pôdu pod nohami, ale ak vďaka tomu znovu objavím samú seba, je moje rozhodnutie jasné. Stojí mi to za to!
