5 vecí, ktoré ma naučila Praha

Blíži sa nám koniec januára, tzn. ledna a tým sa blížime podľa vedcov aj ku koncu toho najdepresívnejšieho mesiaca v roku. Do nového roku som vstupovala s novými plánmi, optimizmom, predsavzatiami, patričným odhodlaním a chuťou robiť určité veci inak. Po mesiace môžem skonštatovať, že to taká sranda nebola, optimizmus ma však nikdy neopúšťa. Dobre, skoro nikdy. Neviem prečo sa hovorí, apríl – mesiac bláznivý, keď u mňa by som tak označila bez váhania január. Možno aj december, november a október. Vlastne odkedy som v Prahe, celý môj život je bláznivý. Je tu však aj možonsť, že je celkom normálny a bežný, len ja ako typická žena si z niektorých situácií urobím drámu, prežívam všetko emocionálne, následne sa na to sťažujem a v kútiku duše si to užívam, lebo sa nenudím. Môžete mi veriť, to nechce žiadna z nás. Rozhodla som sa však pobrať tento rok viac humorne, a z nadhľadu (samozrejme, len kým nepríde prvý problém), a pozrieť sa spätne na ,,krízové situácie“ pražského života, ktoré sa spätne vôbec nezdajú také strašné.

1. Nájsť ,,obstojné´´ bývanie v Prahe je ťažšie ako…doplňte si sami

Pamätáte si na tú časť seriálu Sex v meste, keď Carrie tvrdí, že v New Yorku hľadáte neustále vhodnú prácu, apartmán a muža, a aj to, že byt s regulovaným nájmom sa za žiadnu cenu neopúšťa? Prácu mám, aj keď to bolo jemne dramatické, muža taktiež, dokonca omnoho viac ako len vhodného (malý technický problém, že je 12 000 km ďaleko), našťastie mám aj kde bývať, hoci to bola tá najproblematickejšia časť. Samozrejme, ja nie som Carrie a Praha nie je New York, aj keď by sme si to niekedy my ženy želali (zrejme iba naivná predstava), a muži nechápu prečo. (Ja naopak chápem, že ich desí partia emocionálnych žien, ktoré konajú často iracionálne, sú hlučné a na prvý dojem sa javia ako povrchné nezávislé ženské, ktoré riešia len mužov, módu a sex. Ono sa v tom skrýva oveľa viac, ale to je im ťažko vysvetliť).

Poďme však k veci. Nájsť vhodné bývanie (či len vhodnú izbu) je v Prahe beh na dlhú trať. Buď je to drahé, alebo nezariadené, alebo v štvrti, kde sa bojíte vychádzať aj za denného svetla. Možnosť je aj to, že do práce alebo školy 3krát prestupujete, alebo máte podozrenie, že vás spolubývajúci špehujú. Keď konečne nájdete skvelú štvrť a cenu, z vašej spolubývajúcej sa vyklube babička, a la policajná kontrolórka. Ešte sú tu ponuky od rôznych mužov v štýle, ,,nájomne vyberám párkrát za mesiac, po vzájomnej dohode“. Nie, ďakujem, neprosím.  V skratke, pomer poptávky a ponuky je v priemere 30 ku jednému vhodnému bytu. Takže, keď nájdete obstojný byt, izbu či spolubývajúcich, nešpekulujte a držte sa toho!

2. Hrať o polnoci na klavíri pod národným divadlom a v ruke držať fľašu vína sa nevypláca. Jedine, ak ste slovenská ,,turistka“

Prekvapivo, to bol zo začiatku veľmi nepríjemný deň. S partiou kamarátov sme sa najskôr stretli v Café Pavlač, kde som sa snažila zahasiť svoj smútok za končiacou sa stážou a inými vymyslenými problémami, ktoré vlastne neexistujú (OK, existujú, ale len v mojej hlave). Začalo to fakt nevinne ale potvrdzujem pravidlo, čím viac vína, tým menej depresie, funguje to. A kto by nechcel viac vína, teda pardóóón, myslela som menej depresie…Z nejakého dôvodu mám tendenciu sa veľmi rada prechádzať a moje okolie s tým nemá očividný problém. Preto následne naša cesta smerovala naprieč celou Prahou, až k Národnému divadlu, a po tejto ceste pribudla aj nejaká tá ďalšia fľaša vína (mami a tati nebojte sa, víno len symbolicky a príležitostne…problém je, že tých príležitosti v Prahe je akosi viac). Keď následne zbadáte klavír, do toho svetlá romantického mesta, partia skvelých ľudí, proste dokonalá a bohémska Praha, niet sa čo čudovať, že sme si spravili súkromný koncert. Ja so svojími 2 pesničkami (Kohútik jaraby a druhá radšej bez názvu. Viac ich našťastie nepoznám).  Eliška so svojimi 10 odchodenými rokmi v ZUŠKE, ponúkla pomerne lepší výkon. Karol to zaznamenávala aplikáciou bumerang a kluci riešili iné, podstatnejšie veci.

V momente keď Eliška horlivo narážala do kláves klavíru, som sa postavila ďalej a vnímala atmosféru. Hlavou mi prebehlo, aká som šťastná. Večer bol nepredvídateľný a spontánny, moja nálada pomerne lepšia, mesto plné ľudí, tóny klavíra to celé umocňovali a do toho pohľad na krásnu osvetlenú Prahu. Zrazu ma niečo vyrušilo a vrátilo ma späť do reality. Bol to pohľad na dvoch policajtov, ktorí stáli meter predo mnou a večernú Prahu si očividne neužívali tak ako my. Piť  moravské víno a hrať pritom na klavíri im totiž neprišlo také bohémske ako nám, hoci pri čine videli zrovna Elišku a jej skvelý hudobný výkon. Tá ako rodená občianka mesta Prahy bola pokarhaná, že nepozná zákon z roku 2008, o zákaze konzumácie alkoholu na verejnosti. Pod vyhrážkou pokuty 4000 Kč sme sa vrátili do reality už všetci. Našťastie, my s Kajou sme boli označené len ako ,,neznalé slovenské turistiky“ v Prahe a situácia vyzerala nádejnejšie. Keď sa však ozval náš kamarát, a začal nezmyselne argumentovať tým, že študuje právo, aj posledná nádej sa vytratila.  Nakoniec  však pomohla naša omluva a prísľub, že sa daná situácia už nebude nikdy opakovať. Z tohto dôvodu sme radšej zvolili strategický ústup na Náplavku. Tam ma znovu pri pohľade na pokojnú Vltavu, ktorá zrkadlila odraz celej Prahy a za zvuku rackov, ktorí nepokojne lietali nad riekou prepadol pocit, že môj život je fakt skvelý a Praha je krásna. Podotýkam, vtedy nešlo o dôsledok konzumácie vína…ale aj tak pozor na zákon z roku 2008!!!

 3. Životný štýl: Na nič nemám čas. Podtitul: Milujem o tom hovoriť.

V Prahe je nevyhnutné stále sa niekam ponáhľať, byť večne zaneprázdnený  a nič nestíhať. Z práce odchádzať výhradne po 18stej hodine, aby ste neboli ohovorení, že pracujete málo. Piť víno , využívať whats up, tinder, jesť ázijskú kuchyňu, vyhýbať sa Václaváku, čítať v metre knihy, žiť zdravo a zároveň byť kaviarenský povaľač. Následne sa stretnúť so svojimi známymi a pretekať sa, kto je na tom horšie…nebojte sa, týmto naozaj nikoho nesúdim, lebo do tejto kategórie sa zaraďujem aj ja. Rovnako nič nestíham, ale rovnako ako aj ostatní si ten pocit užívam a milujem o tom hovoriť. Z tohto dôvodu som navýšila svoj pracovný úväzok o ďalších 5 hodín a pridala si v škole 7. predmet do rozvrhu. Ďalej som si dala predsavzatie navštevovať fitko minimálne 2krat týždenne a minimálne raz ísť behať. Rovnako aj navštíviť každý týždeň novú kaviareň, potom o tom viac písať na blogu, a samovzdelávať sa. Občas mám síce bytie srdca, záchvaty úzkosti a paniky, ale aj kamarátov s rovnakým životným štýlom a moravské víno po ruke 🙂

PS: Rozumieť sa vínu, byť vyznávač určitej formy zdravého životného štýlu, mať slabosť pre kvalitnú kávu, byť expert na knihy, či vyznať sa v dobrom jedle a mať dokonalý prehľad o politickej scéne. Ďalšie predpoklady dôstojnejšie naplniť túto formu životného štýlu. Hlavne nezabúdajte o tom hovoriť !!!

4. Ako rozoznať turistu od Pražáka, prípadne od skoro Pražáka

Pražák (alebo už zabehnutá pražká náplava) stojí v eskalátore výhradne na pravej strane, aby chápavo dal priestor druhým Pražákom, zúrivo bežiacim po ľavej strane eskalátoru. Turista výhrade postupuje v ľavo, zvyčajne sa zastaví v strede eskalátoru a nereaguje na nenápadné poštuchnutia od uponáhľaného Pražáka, neuvedomujúc si, že mu blokuje cestu a spôsobuje za sebou dlhú kolónu.

Pražák sa zvyčajne vyhýba miestam ako je Václavák, Paládium, či Karlov most. Keď sa tam už z nejakého dôvodu ocitne, nie je ťažké ho rozpoznať. S rovnako uponáhľaným výrazom ako na eskalátore sa rýchlo a nervózne rúti naprieč davom turistov, ktorým vôbec nevadí, že zaberajú celý chodník a rozráža ich taškou od notebooku. Samozrejme, lebo sa ponáhľa, otázkou je, či aj vie kam.

 5. V Praze blaze, a nemusí to byť vždy draze

Oukej, až na to bývanie. Ale inak je potrebné vzdať sa základných predsudkov, ktoré o Prahe kolujú. Napr., že je drahá, plná turistov, cudzincov, nebezpečná, špinavá, ľudia sú tu nepríjemní na náplavu a Slovákov, Praha je horšia ako iné európske veľkomestá…atď.

Nejakú výhradu by som mala snáď k pánovi, ktorý osídľuje hrad, ale o tom niekedy inokedy. Praha vie byť skvelá, priateľská a vľúdna. Je jedno, či kráčam po meste s priateľmi alebo sama, Praha je partner sám o sebe. Nikdy tu nie je nuda, a mesto poskytuje nespočetné množstvo kaviarní, divadiel, kín, protestov, reštaurácií, podnikov, festivalov, výstav, koncertov a neobjavených zákutí. Je tu môj obľúbený výhľad na Prahu z Vyšehradu, prechádzka po Kampe (moja srdcová záležitosť),  mnoho iných komerčných pamiatok (hrad, Petrín) ale i skrytých miest, ktoré ma baví neustále objavovať. Keď natrafíte na podnik ako je DAMU, zistíte, že ceny vôbec nie sú také šialené. A ľudia? Dajme tomu, že takí, akí sme my sami, sú aj ľudia v našom okolií. Spoznala som ich tu za posledných 6 mesiacov celkom dosť   (neverím, že to tak uteká) a nemám žiadne výhrady.

Praha bude presne taká, akú si ju urobíte. V mojom prípade jedinečná, plná príležitosti, obohacujúcich ľudí, trošku rýchla, historická, krásna v lete, na jeseň či v zime. Už sa veľmi teším  na našu prvú spoločnú jar!!!