Zmeny sú nevyhnutné, zmeny sú dobré, zmien sa netreba báť. To sú slová, ktoré rezonujú v mojej hlave už niekoľko mesiacov. Slová, ktoré som v poslednom čase počúvala všade v mojom okolí, v mojej práci, od mojich priateľov. V znamení zmien sa nesie posledných pár mesiacov môjho života, a mám taký pocit, že nový rok nezačnem inak. Všetko je presne tak ako som chcela, všetko je presne opačne ako som si myslela.
S blížiacim sa koncom roku 2016 začínam postupne rekapitulovať, hodnotiť zmeny, ktoré sa udiali a to, kam ma posunuli, čo skvelé som zažila. Je 21. december, ja sedím v saigonskom byte a užívam si výhľad na ázijské mesto, a ako si stále neverím, že som 12 000 kilometrov od Prahy. Približne takto pred rokom som sedela vo svojej brnenskej izbičke, vonku snežilo a plánovala som, kam ďalej posunúť svoj život. Z tohto hľadiska môžem tento rok považovať za veľmi úspešný, posun bol neskutočný. Splnilo sa mi aj to, v čom som tajne nedúfala. Dôstojná rozlúčka s Brnom, výlet do Paríža, jedna skvelá svojanovská svadba, leto v Lindau, sťahovanie do Prahy, prvé veľké odlúčenie, nová skvelá práca, nová škola, nové zážitky, noví ľudia, nové spriaznené duše, nová a pritom stále rovnaká Ja. Posledné 4 pražské mesiace to úplne zaklincovali a výlet do Saigonu bola už len čerešnička na torte.
Naposledy som vám písala o svojej zaľúbenosti do Prahy. Pýtate sa, ako to dopadlo? Ak mám byť úprimná, nedá sa to definovať. Láska sa neustále prehlbuje, spoznávanie pretrváva, a určité okolnosti ma znovu vrátili do reality. Pre zatiaľ sme však s Prahou stále neskončili, hoci sa od minula mnohé veci zmenili. Posledný mesiac bol bláznivý, plný povinností, moja stáž sa priblížila ku koncu a mňa čakalo ťažké lúčenie s blízkymi, hoci ešte stále novými priateľmi. Rovnako som zažila pár nevysvetliteľných a paradoxných situácií, ktoré ma utvrdili v tom, že karma funguje, to čo dávame aj dostaneme, určité veci nezmeníme aj keby sa o to priveľmi usilujeme, a že si do života priťahujeme ľudí, ktorí sú na rovnakej vlne ako my. Títo ľudia v nás dokážu vidieť aj to skryté a jedinečné, rovnako aj my v nich. Naopak, niektorých nepresvedčíte aj keby ste sa nadovšetko snažili. Naučila som sa brať určité veci tak ako idú, zo dňa na deň, dať im voľný priebeh a robiť veci na 100%, nie kvôli iným, ale kvôli sebe. Posledný týždeň bol veľmi intenzívny, vzhľadom na pracovné, školské ale i súkromné záležitosti. Zo štvrtkového Vianočného večierku som utekala rovno na letisko, a koniec roka trávim v exotickom Vietname, ďaleko od pražského, brnenského ale i slovenského života.
Teraz tu sedím, a samej seba sa pýtam, ako je možné žiť niekoľko životov naraz? Tak ako cestujem vlakom medzi slovenským domovom a Prahou, sa vždy na tejto ceste prepnem z jedného života na druhý. S tým, ako v dohľade strácam pohľad na Biele Karpaty, Moravu a blížim sa ku Pardubiciam, zabúdam na to čo sa dialo doma, uvoľnenie a rodinné naladenie striedajú myšlienky na nezávislosť, ľudí, plány a povinností, ktoré na mňa čakájú v Prahe. Podobný pocit som mala po ceste sem, konkrétne na letisku v Dubaji, keď som si v hlave premietala posledné 4 mesiace pražského života, vianočný večierok, ktorý ukončil moju úžasnú pracovnú skúsenosť, a nalaďovala som sa na Áziu, dobrodružstvo a svojho partnera, ktorého som 2 mesiace nevidela. Príde mi šialené, čo všetko sa dá zažiť počas jedného roka. Toľko dojmov, radosti, skúseností. Cítim sa nenormálne obohatená, zmenená, so zistením, že existuje ďalších X spôsobov, ako prežiť jeden život. V tomto mi príde čas úplne relatívny.
Čo je vlastne jeden rok? Niektorí ľudia prežijú za mesiac toľko, čo sa inému nepodarí za celý život. Koľko dní života je vlastne dosť? Záleží na tom, či žijeme 20 rokov alebo 80? Nie je skôr podstatné, ako prežijeme dni nášho života? Kam sme schopní sa posunúť behom 365 dní? Sami cítime, že keď nám je dobre, čas uteká úplne inak, rovnako, keď sme zahltení aktivitami ani nevieme, ako prejde jeden týždeň života. Občas prejde pár rokov, a máme pocit, že v našom živote sa nič nedeje, aby sa potom behom týždňa udialo všetko, na čo sme kedy čakali, alebo aj to, v čo sme nedúfali. Podobne to je aj s miestom. Behom jedného roka sa mi podarilo žiť v Brne, Dubnici a Prahe, navštíviť Paríž, Lindau a časť Vietnamu. To, že vďaka všetkým dopravným vymoženostiam už nie je problém byť každý deň v inej krajine všetci vieme, občas je to však bláznivé. Každé toto miesto ma niečím obohatilo, všade som stretla presne tých správnych a potrebných ľudí. Ako ďaleko, je však skutočne ďaleko? Z Prahy som sa dostala za posledné 3 mesiaca domov 2krát, v podobnej intenzite vlastne cestujem teraz do Saigonu, ktorý je 12 000 kilometrov vzdialený. A čo vzťahy s ľuďmi? Sú vždy limitované diaľkou, ktorá je medzi nami? Ako je možné, že niekoho nevidíme roky, a keď sa zbadáme, ako by neušiel žiaden čas a nedelila nás žiadna vzdialenosť? S niektorými ľuďmi žijeme na rovnakom mieste, v rovnakom byte a prídu nám tak odlišní a vzdialení. Pýtam sa, môžeme ovplyvniť ako budú naše vzťahy vyzerať po odlúčení, keď každý žijeme svoj život, meníme sa v prostredí, v ktorom práve sme a potom sa opäť uvidíme? Budeme pokračovať tam, kde sme prestali, každý obohatený o svoju skúsenosť, alebo sa naše cesty musia rozísť? Je to otázka osudu alebo to môžeme ovplyvniť? Miesto a čas sú relatívne, ale úplne. Veď niektorých ľudí som spoznala počas prvých pražských dní, a hneď sa stali neodmysliteľnou súčasťou môjho života, moje spriaznené duše. Iných som nevidela týždne, a aj tak sú stále rovnako podstatní. S niekým behom mesiaca zažijete viac ako s iným človekom za celý život priateľstva. Rôzna intenzita ale i hĺbka vzťahov. Som však nenormálne vďačná za každú jednu blízku dušu v mojom živote, bez ohľadu na čas ale i miesto, bez ohľadu na minulosť, prítomnosť či budúcnosť.
A čo láska, aké má obmedzenia? Hrá v nej roľu vek, pohlavie, miesto a čas? V živote sme si definovali pár partnerských vzťahov, ktoré sú spoločnosťou prijateľné, máme určené pravidlá, ako sa v týchto vzťahoch správať, čo máme cítiť. Okrem vzťahu rodič – dieťa, partner – partnerka, brat – sestra atď., tú je ešte milión iných vzťahov, ktoré majú miliardu podôb. Sú tu naše spriaznené duše, osoby, ktoré sú nám blízke a obohacujú náš život, bez ohľadu na vek, postavenie, sociálnu skupinu, pohlavie. Sú tu ľudia, ktorým sa pozrieme do očí a vieme, že oni vedia, že vieme, že aj oni vedia. Proste to viete. Občas je v týchto vzťahoch viac lásky, ako medzi tými definovanými. Nehovorím teraz ani tak o láske fyzickej, ale hlavne o tej duchovnej, o rovnakej vlnovej dĺžke, na ktorej vysielate, o nekonečných rozhovoroch, ktoré dokážete s týmito bytosťami mať. O tom, keď cestujete s Jankou do pražskej dědiny meškajúcim autobusom s 5 taškami a viete, že na tento deň budete raz spomínať. O tom, že môj najstarší priateľ má 60 rokov a patrí medzi tie najbližšie duše, ktoré mám v živote, pritom rozumom má tak 1200 rokov a výzorom asi 40. O tom, že som v práci našla viac priateľov ako kolegov. Tak čo je vlastne vek, pohlavie, postavenie? Určite naše telo postupne starne, to môžeme len z časti ovplyvniť naším životným štýlom, ale mladosť a bdelosť našej duše, je len v našich rukách.
Rok 2016 mi ukázal, že sa dá život žiť na milión spôsobov. Nemá takmer žiadne limity, ani obmedzenia. Jediné limity mu dávame my. Áno, nedá sa zažiť všetko, nebudem skákať z 12. poschodia, lebo by som vám už asi nemohla napísať, aké to bolo. Určité limity však prekonať môžeme, lebo si ich robíme sami. Nemajme vymedzenia, predstavy a dogmata, ale želajme si a buďme otvorení tomu, čo príde. Užívajme si prítomný okamih, ale nesnažme sa ho zachytiť, vlastniť, mať ho pod kontrolou, skúsme ho len prežiť. Nie všetko, čo za to stojí musí mať dlhé trvanie. Mnohokrát je prítomný okamih tak krásny práve preto, že je dočasný, je to súhra neustále meniacich sa okolností, ktoré sa spoja a vytvoria to, čo nás spraví šťastnými. Keby ho však chceme zachytiť, urobiť ho večným, zabili by sme jeho krásu a výnimočnosť. Určité veci sú tu pre nás len na určitý čas, možno sa ešte vrátia a možno už nie, preto si ich treba užívať, tu a teraz. Rok 2016 ma naučil aj to, že miesto a čas, naše sny či láska sú relatívne, nemajú obmedzenia, každý ma právo ich vnímať inak, lebo majú milión podôb.
Praha ma v novom roku privíta novou prácou, novým semestrom ale aj novými ľuďmi. Ako to dopadne s tými staronovými úkaže čas. Na prvý pohľad by sa zdalo, že začínam znovu tam, kde v auguste, nie je to však pravda. Som bohatšia na zážitky, skúsenosti, ale i ľudí. Treba si želať, mať sny a snažiť sa ich naplniť. Mne sa splnili tento rok všetky, a aj to, po čom som netúžila. Nie som však jediná, moje okolie je tiež bohatšie o nové detičky, zážitky, dobrodružstva, a ja som šťastná, že to môžem s nimi zdieľať. Do nového roku vstupujem s novými plánmi, či už opäť cvičiť tak, ako som zvykla, prečítať asi XY kníh, byť lepšia v profesnej oblasti ale hlavne, byť lepší človek. Byť úprimnejšia, oddanejšia, starostlivejšia, príjemnejšia, láskavejšia, viacej počúvať a menej hovoriť. Byť oporou pre tých, ktorí to potrebujú, byť menej sebecká, menej pyšná a lenivá, odpúšťať, viacej triediť odpad, stráviť viac času v prírode, menej súdiť, konečne darovať krv, a hlavne byť. Byť prítomná, byť vďačná, byť šťastná, byť sama sebou. Vám prajem, aby ďalší rok bol ešte lepší, ako ten končiaci, aby ste boli vnútorné naplnení, dávali aj dostávali lásku. Nech zažívate čo najviac momentov, keď sa pristihnete, že ste spokojní v danom okamihu, len tak, či už pri západe slnka, vašej obľúbenej aktivite, alebo s vašimi milovanými. Nebojte sa zmien!
PS: Čo dáš, to dostaneš. Ak chceš v niečom/niekom vidieť viac ako ostatní, uvidíš to. Som opäť iná, obohatená, a aj keby niekto chce, rovnaká už nebudem. Som však šťastná, mám otvorené srdce a teším sa na to nové, čo rok 2017 prinesie, aj keď rok je len relatívne číslo!
PSS: Ďakujem za celý rok 2016. Martinovi za to, že s ním môžem zdielať azíjské dobrodružstvo, ale aj za to všetko ostatné. Ďakujem Brnu a všetkým ľudom v ňom, ktorých zbožnujem. Ďakujem za Prahu, že tam môžem žiť, byť spolu s Janka, Nat, PP, Kája, Eliška, Róbert, Dominik, Sandra, MT a ostatným spriazneným dušiam, ako Romi a Lenka. Ďakujem za rodičov, Ďuriho, Tinku, za všetkých skvelých ľudí v mojom živote, a za to, že Vám môžem písať a Vy to čítate. Prajem šťastné a veselé Vianoce!
